Not Another Happy Ending

14. kapitola

"KATIEEEE!" zhúkol Matt cez celé poschodie.

"Už idem!" zakričala som naspäť, aj keď to samozrejme nebola pravda. Ešte natočiť vlasy, zopnúť ich a vybrať vhodné topánky. 

"Daj mi 5 minút!" zakričala som ešte. Zdola som počula vzdych a potom zamrmlanie.

"Tých už som ti dal štyrikrát.."

Pretočila som očami a nasadila si náušnice. Jedna mi vypadla z ruky, keď ma Matt náhle objal zozadu.

"Bože..pozri čo robíš." povedala som podráždene.

Pustil ma a otočil ma k sebe. Zamračil sa.

"Si v pohode?"

"Hej." odvetila som tak ležérne, ako sa mi len v tej chvíli dalo.

"Nevyzeráš tak. Katie, máš na to právo. Je to pohreb tvojej mamy."

Prehltla som a zrak som uprela do zeme. Znova mi bolo do plaču.

Po chvíli som sa Mattovi hodila do náručia a čo najviac sa snažila nerozplakať. Po tretí krát sa už maľovať nebudem. 

Matt ma stisol a pobozkal ma na krk.

"Budeme meškať." Pozrel na hodinky.

"Jasné." smrkla som a popravila mu kravatu. Matt v obleku a kravate. 

Pripomenulo mi to náš štvrtácky ples pred rokom. Mala som na sebe dlhé červené šaty a topánky na opätku, ktoré som si po dvoch hodinách vyzula a nasadila konverzy. Nezničím si povesť.

Ples bola jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote. Tanec s Mattom, počas ktorého sme sa namiesto zaľúbených pohľadov a opierania sa o plece smiali celý čas. Keď sme videli okolité páry, dievčatá, ktoré to nezvládali v opätkoch, a chalanov, ktorí ani nezdvihli zrak zo zeme, pretože sa báli aby partnerke nestúpili na nohu. Celé to vyvolávalo nejaký ten kačací tanec, na ktorom sme sa my dvaja nemohli dosmiať. Z hodín herectva sme totiž mali výchovu na takéto udalosti.

Na vysokú sme sa rozhodli  ísť spoločne. Nie preto, že by sme bez seba nevedeli vydržať, ale preto, že máme rovnaké záujmy. Herectvo. Tie krásne chvíle, kedy sa prevtelíte do niekoho iného a zabudnete na svoj život. Ste schopní sa preniesť do iného storočia a zahynúť tam. Ale nech. Je to to, čo sme si vybrali. Moja mama by to nazvala "nikdy nevyrastením" a "hraním sa ako malé deti."

Mama s otcom zomreli pri autonehode. Bola to ich chyba. Otec nikdy nebol nejako extra pozorný na ceste, a keď sa vracali z Francúzska, zaspal. V mikrospánku prešiel do protismeru a zrazil sa s druhým autom. Mama aj otec boli mŕtvi na mieste. Druhej rodine sa nič nestalo.

Nenávidím pohreby. Nenávidím plačúcich ľudí, nenávidím všetko čierne, nenávidím obrady na pohreboch, nenávidím dávanie do hrobu.

Ale neprísť na pohreb vlastných rodičov by bolo vraj neúctivé. Mattove slová. Inak by som tam nešla, a len doma jedla čokoládu a smrkala. 

S rodičmi som nikdy nemala nejaké silné vzťahy, v podstate nemali ani šajnu čo sa so mnou deje, pretože sme sa nerozprávali. Ale predsa len..

Boli to rodičia.

"Prestaneš mi už popravovať tú kravatu? Hráš sa na detektíva Monka alebo čo?"

"Prepáč." začervenala som sa a otvorila botník. Postavila som sa nad topánky a naklonila hlavu.

"Nemám si čo obuť." zamrmlala som si popod nos.

"Bože." Matt pretočil očami a vytiahol prvé topánky ktoré uvidel. Mali tak dvadsaťcentimetrový opätok a nebola by som v tom schopná prejsť ani dva metre. Nadvihla som obočie. Matt obranne zdvihol ruky do vzduchu a založil rukami.