Not Another Happy Ending

2. kapitola

"Pusť ma!" Vytrhla som si ruku z jeho zovretia. 

"Sľúbila si mi že už to viac neurobíš!" Skríkol po mňe. Sklopila som oči k zemi.

"Ja.. Je to silnejšie ako ja. Myslela som, že už nemám potrebu to viac robiť. Urobila som za tým hrubú čiaru. Ale včera mi bolo hrozne a.. a.. " mierne som sa zakoktávala, "ani som sa nezbadala.. a zrazu som len videla žiletku vo svojej ruke." 

"Potrebuješ pomoc." Povedal nespúšťajúc zo mňa prenikavo zelené oči. Vystrašene som naňho pozrela. Ako v tranze som pokrútila hlavou. Nie, nikto sa to nesmie dozvedieť.

"Prosím nie.. Daj mi šancu.." zamrmlala som dostatočne nahlas, aby ma počul.

"Nie." Povedal rozhodným tónom. Odlepila som oči od zeme a pozrela mu do očí.

"Nie." zopakoval Matt. "Sama si to povedala. Nevieš si pomôcť, je to silnejšie než ty. To nie je normálne Katie! Nie je normálne rezať si žily, len pre to, že ti to robí dobre a cítiš sa potom lepšie!" Vyzeral naozaj nahnevaný.  V očiach sa mu blýskali emócie. Alebo sa mi to len zazdalo?

"A čo mám teda robiť?" lámane som sa spýtala.

"Už som povedal. Potrebuješ pomoc." založil si ruky na hrudi. "Mama je psychoterapeut, ak nevieš. Ľahko ti dohodím stretnutie."

"Nie, Matt, prosíím.. " fňukala som, "nie."

"Katie.." Nedokončil vetu. Váhal, či mi dá ešte jednu šancu. Neprestajne som mu pozerala do očí. Neviem ako, ale zrazu sa v ňom niečo zlomilo. Akoby..

"Dobre." kývol. "Ale sľúb mi že nech by ti bolo akokoľvek zle, nech by si bola akokoľvek na dne, nikdy si už neublížiš. A nikdy to už neurobíš. A hlavne.. No.. veď vieš." Pozrel inam, nedokončil vetu, len preglgol.

"Nechystám sa spáchať samovraždu. A áno, sľubujem."

"Pozri sa mi do očí."

Zaváhala som. Asi po pol minúte som sa dokázala vzchopiť a pozrieť sa znovu naňho.

"Sľubujem."

"A keď ti bude ťažko.. Zavolaj mne. Fajn?"

"Fajn." Povedala som nahlas, ale v duchu som si hovorila, že ho to aj tak skutočne  nezaujíma.

Matt ma zobral za ruku a vrátili sme sa do miestnosti. Niekto iný za náš dokončoval scénu. Vedúca na nás len pozrela, ale nemala žiadny komentár. Zbytok hodiny som len sedela na stoličke a premýšľala. Keď sme išli domov, Matt o mňa samozrejme ani nezakopol, len mi kývol a nechal ma ísť domov samú. Celú cestu domov som len hľadela do blba, a keď som prišla domov, robila som vlastne stále to isté. Neskôr som si urobila úlohy a hodila sa do postele.

Do školy som prišla tesne pred zvonením. Neznášala som tú budovu viac než čokoľvek iné. Dnešok bol ale asi najhorší z tých všetkých dní. Cez veľkú prestávku som si vytiahla desiatu a potichu sadla na chodbu. Okolo išiel môj spolužiak Mark aj s celou bandou. (Vulgarizmy za každým slovom si môžete len domyslieť, pretože natoľko sa nikdy neznížim.)

"Ale ale, ktože nám tu papá desiatu? Hádam to nie je náš škriatok Catherine!" Začal Mark posmešne. "Pozor aby si nepribrala! Už tak si dosť tučná! Učiteľov miláčik!" Vyhlásil. Chcel len prejsť okolo, ale nakoniec ho asi napadla nejaká úžasná myšlienka a zdrapil ma za sveter. Chalani ostali na chodbe, no on ma odvliekol za roh.

"Vieš čo, Katie?" znelo to tak hnusne z jeho úst, že mi prišlo zle. "Mám na teba chuť. Nechcela by si ma skúsiť?" V momente som sa uhla, pretože som tušila čo má v pláne.  Keď Markovi nevyšiel  jeho pokus o získanie si ma, nahneval sa a udrel päsťou tesne vedľa mojej tváre. Vlastne nie až tak tesne. Na uchu som pocítila tupú bolesť.

"Čo si o sebe myslíš?!" zasyčal na mňa. Udrel ma po tvári a odpratal sa. Ja som si len pošúchala líce a odišla do učebne. Na nič iné som sa nezmohla. A to bol len prvý horší deň zo série mnohých. Túžila som len po jednej veci. Ale už som niekomu sľúbila, že to neurobím. Ten pocit sa ma snažil premôcť, ale vydržala som tvrdé obliehanie smútku a premohla sa. Nie. Už nie.