Not Another Happy Ending

11. kapitola

Snažila som sa mu hľadieť do očí, ale on sa môjmu zraku neustále vyhýbal.

"Matt!" skríkla som na neho vytočená do krajnosti.

Len si vzdychol a znova pozrel inam. Bože môj! Mám ho snáď preplesnúť?

"Matt." zavrčala som cez zatnuté zuby. Ten pohľad čo som dostala ma takmer zabil. Už ste videli v niekoho očiach toľko smútku, že vám samým sa z toho chcelo plakať? Keď ste dobre videli ako je tomu človeku zle? Mala som pocit, že ak sa tak na mňa neprestane pozerať zložím sa na zem a naozaj sa rozplačem. Čo sa stalo, že ho to takto zvnútra zožiera?

Potriasol hlavou aby sa zbavil toho pohľadu. No aj tak nedokázal povedať jediné slovo. Mala som sto chutí prísť za ním a objať ho. Stískať ho za ruku a pomôcť mu. Jemne oddychovať v ťažkom tichu a čakať až sa mi zdôverí.

No na to som bola moc egoistická, urazená a nahnevaná. Nemala som čas na žiadne otrepané romantické šarády, hoci som ten typ dievčaťa. Momentálne som  mala pocit, že sa čoskoro povraciam. Bolo mi hrozne zle od žalúdka a práve som si uvedomila, že som od včerajška nič nejedla. A to bolo pol dvanástej. Jedlo počká.

"Povedz mi to alebo odíď."

"Fajn." vydralo sa z neho.

Fakt, že zneužil NAŠE slovo ma podráždil ešte viac. Zamračila som sa.

"Prepáč." zamrmlal potichu. Zaujímavé. Videla som na ňom to isté, s čím som bojovala práve aj ja. Objať sa, povedať si, že všetko bude v poriadku a prežiť spolu deň. Ale vycítil, že sby som s tým nesúhlasila. Hoci ani sama som si tým nie celkom istá. Mattovi by som asi podľahla. Predsa len.. Matt je Matt.

"Čo chceš vedieť ako prvé?"

Blbá otázka.

"Všetko."

Naozaj veľmi inteligentná odpoveď, Katie. Zatlieskaj si. Bravó!

Podľa mojej odpovede na mňa aj Matt pozrel ako na debila.

"Nepomáhaš." zamrmlal si popod nos.

"Najprv by si mi mohol vysvetliť, prečo sa najprv správaš ako debil a necháš ma samú to všetko znášať, kľudne sa bavíš s Em, pomaly si ma nevšímaš, a zrazu sa správaš ako vzorový a ukážkový priateľ z časopisu!" vyprskla som naňho. Nevedela som, ako to zo mňa vyšlo. Zakryla som si ústa. Nechcela som byť až taká  tvrdá. Matt na mňa vyvalil oči, ale pokrútil hlavou.

"To je ok. Ja viem. Prepáč."

"To je všetko?!" povedala som, ale práve vtedy sa Matt nadýchol, že to ide dopovedať.

"Prepáč." ospravedlňujúco som zašepkala a nechala ho pokračovať.

"Viem, že som sa správal ako idiot. Ale nechaj ma ti to aspoň vysvetliť." Urobil odmlku a znova sa nadýchol.

"Katie.. neviem ako by som ti to mal najrozumnejšie povedať..Naozaj som sa správal hlúpo. Ale prosím uznaj, že si nebola jediná, ktorá to mala ťažké. Celé tie roky čo sa bavíme Katie, som ti stále zatĺkal pár vecí. A to dokonca aj keď sme spolu začali chodiť. Vyzerá to tak, že tak za.."

Skontroloval si hodinky.

"Za päť minút budeš vedieť niečo, čím som si nie celkom istý, aký to bude mať na teba vplyv."

Matt aj ja sme divní. Správame sa divne, rozprávame divne..

No prepáčte, toto už je podivné aj na mňa.

"Pozri, Katie, najprv sa ti chcem naozaj ospravedlniť ako som sa choval. Chlap sa má k dievčaťu správať ako ochranný štít a opora, nie ako ignorant. Ja len.. občas mám pocit, že v našom vzťahu som ja ten, ktorý sa skôr rozplače na tvojom pleci."

Prepáčte, bola toto výčitka, alebo ako si to mám vykladať?

"Niekedy to proste musím ignorovať, a neuvedomujem si, že tým ubližujem tebe. Že ťa nechávam upadať to tvojich starých stavov, kedy s cítiš, že ťa nikto nechápe, a nikto ti nerozumie. Prepáč."

Aj sa prestane ospravedlňovať? Už stačí.

"Ale chcel som prejsť k tomu hlavnému. Ja-"

Zasekol sa v strede vety, a v jeho očiach som videl nápad, ktorý mu skrsol v hlave.

"Poďme hovoriť o Markovi." zvrtol tému. Nepovedala som ani pol slova. Až keď dorozpráva budem vedieť vyjadriť svoj názor.

"Nemáš tušenia, prečo robil to, čo robil, však?"

Pokrútila som hlavou, nechápajúc kam sa uberáme.

Nastala chvíľka ticha, ktorú samozrejme prerušil Matt.

"Katie, vieš Markovo priezvisko?"

"Myslím, že je to.. Anderson.." povedala som pomaly tušiac tu niečo divnejšie a divnejšie.

"Vieš moje?"

Povedal takmer pošepky lámavým hlasom.

"Viem."

Spýtavo na mňa pozrel.

"Matias Lukas Anderson." vysypala som jeho celé meno. Vtedy som prosila čo najúpenlivejšie, nech mi Matt nejde povedať to čo si myslím. Jediné čo mi prebehlo mysľou bolo Prosím prosím prosím nie..

Ale zjavne sto nebolo dosť.

Matt nahlas preglgol.

"Ide o to.."

Pomalšie sa už snáď hovoriť nedá..

Vtom to zo seba vysypal rýchlosťou sto kilometrov za hodinu.

"Mark je môj brat."