Darček

2. kapitola

Nebola ako Klára, keď prvý krát uvidela Roba, že by sa nechala od neho pretiahnuť aj na rebríku . „Ak neprestaneš, vystúpim z auta!"

„No prosím! Vypadni," povedal sebavedome. „Za tri a pol hodiny si doma."

„Myslíš, že sa z toho poserem?"

„Do riti, chováš sa ako p... panna," skučal. „Kláru by som dávno dal."

Bol to obyčajný egocentrický narcis. Zagánila naňho. „Ja nie som Klára a je načase, aby si si uvedomil, že nie každá sa z teba posere! Už si to uvedom hlave a aj tam dole!"

Musel zmeniť taktiku. „No tak Veronika," šmajchloval sa. „Veď ti ukázať ako ťa milujem." A zase cítila na svojej tvári jeho pery.

Zakaždým, keď sa na ňu vrhol, cítila sa bezmocná. Bol veľký a mastný, ľahko by ju mohol znásilniť, keby... Vedela, že musí ujsť. Rýchlo! Otvorila dvere, a zvonku zavrela. „Do riti, odtiaľto," zajačala. „Si len nadržané hovädo. A inak, vieš ako hovorí prebytočnej koži okolo penisu? Nie? Je to muž!" dodala.

„A v tvojich rukách zamrzne každá cicina!" zajačal.

„Choď do piče, Robo!" Zúrivo skríkla a vybrala sa na najbližšiu zastávku.

Robo si uvedomil, že to myslí vážne. Naštartoval, otočil auto a šiel za ňou. Stiahol okno: „Nastúp. Nebuď sprostá."

„V pohode. Najbližšia zastávka je za rohom," odpovedala, rázne kráčala po rozbitej ceste.

Smutne a trošku znechutene sa ozval: „To chceš ísť mhdečkou ? Dám ti pokoj. Neboj sa, ani sa ťa nechytím."

Zastala a otočila sa k nemu: „ Si si istý?" musela ho trošku ponaťahovať. Všimla si, že na zadnom sedadle ma kabelku, kde ma všetky svoje veci.

„Sľubujem, že sa ťa nechytím. Už si spokojná? A už nastúp." Otvoril prudko dvere a z druhej strany a ona vliezla dnu. „Už budem slušný, pokojný a hlavne romantický" povedal, akoby s výsmechom, ale čo by on neurobil, aby si nezašustal. „Počkám teda, až sa na to budeš cítiť."

To sa načakáš, ty prasiak, pomyslela si.

To sa stalo asi pred mesiacom. Stále si vraví, čo keby urobí toto, čo by urobila ona. Možno sa stane zázrak, naberie dosť odvahy a kopne ho do zadnice. Zastavila svoje myšlienky, lebo zase nad ním rozmýšľala a sama sebe si sľúbila, že tu nebude naňho myslieť. Ležala na hladine a pozerala na jasnú oblohu.

Zrazu začula hlasité šplechnutie, hneď sa prehla a otočila sa tým smerom odkiaľ prišiel zvuk. Nič nevidela.

Začala plávať na breh, vybehla po teplých kameňoch, ktoré počas dňa zohrialo slnko. Rýchlo na seba hodila oblečenie, ktoré vpilo do seba vodu z tela, schmatla ruksak a rýchlym krokom šla k chatke. Prešla okolo chaty, kde bola diskotéka a začala utekať.

„Boha! kde mám kľúče!?" hundrala si popod nos. Kľačala nad ruksakom. „Do riti!" Vo chvíli, keď jej z vlasov kvapkala voda, narazila rukou na tenký, dlhší predmet. Vytiahla ho. Bola to, napoly roztopená čokoláda. Hodila ju do prírody a pokračovala v hľadaní. „Do boha! Určite tu niekde musia byť. Čo ak –„

„,Si v pohode?"

Otočila sa a pri verande uvidela chalana so zväzkom kľúčov, ktorý mohol byť jej. Ale to nebolo to, už ju trápilo, bol to on. Určite ho pozná. Odkiaľ?

„Prosím?" Mala pocit, že ho odniekiaľ pozná, ale keď sa zamyslela napadalo ju, že ho nemá odkiaľ poznať. „Zdá sa, že máš nejaký problém, tak som sa spýtal."

Hľadela naňho. Aj v mesačnom svetle si všimla široké plecia, trošku tmavú pokožku a výraznú čiernu farbu jeho vlasov. Zdal sa jej byť až neuveriteľne známy, ale vedela, že tu nemá koho poznať okrem svojich spolužiakov.

Nadýchla sa. „Prepáč, ale nevideli sme sa niekedy?"

V jeho pohľade sa neobjavil ani jediný náznak poznania. „No... určite nie. Určite by som si ťa pamätal." Usmial sa.

„Asi máš pravdu." Samozrejme, že aj ona by si zapamätala stretnutie s chalanom, ako je tento. Ktoré dievča by si ho nezapamätalo? Začala fantazírovať a mala čo robiť, aby sa ako-tak skrotila.

Stále sa nedokázala zbaviť dojmu, že ho pozná.

„Si si naozaj istý, že sme sa nikdy nestretli?"

Pristúpil k nej a podal jej ruku. „Ja som Tomáš, z vedľajšej chaty."

Ruksak položila na zem a vystrela k nemu ruku. „Ahoj, ja som Veronika."

Pustil jej pravicu a usmiala sa. „Vždy sa rozprávaš sama zo sebou?"

Usmieval sa celou tvárou. Okamžite ju zaliala horúčava. „Prepáč, na čo si sa pýtal?"

„Pýtal som sa, či sa vždy rozprávaš sama zo sebou."

„Len vtedy, ak sa ponáhľam a nemôžem nájsť, napríklad, kľúče."

„Tak to ti asi veľmi pomôžem, keď hľadáš kľúče."

„Pomoc?" Bože, ani netuší, ako je blízko ku pravde. Naliehavo potrebovala niekoho, kto by jej v živote pomáhal. Bohužiaľ, má priateľa, ktorý od nej chce stále sex. Vždy keď sa ju snažil rozvášniť, iba sa jej viacej zhnusil. Chcela by sa s niekým pomilovať, ale s niekým, kto.. „Ach ... nie, ďakujem, ja len nemôžem nájsť kľúče. V tomto ruksaku sa nájde všetko možné, čo človek môže potrebovať, samozrejme, okrem kľúčov od chatky. Keby si niečo potreboval tak by som to našla..." Ak ho skutočne nepoznám, prečo mi tak prudko búcha srdce a prečo som taká nervózna? Premýšľala. Zdalo sa jej, že pozná aj jeho vôňu , aj keď určite ešte nikdy nebola v jeho tesnej blízkosti.

Znova sa usmial. „Ďakujem za tip. Nezabudnem na to. A mám tu pre teba prekvapenie." Zmenil postoj a pozrel dozadu ponad plece.

Nie je to chalan, ktorý sa jej (objavoval v snoch.) Nie, nie. Ako ju mohla takáto blbosť vôbec napadnúť! Veď sny, ktoré sa jej v poslednom čase snívali, boli erotické. Začervenala sa.

Sťažka preglgla.

„Vážne si v pohode?" opýtal sa a sústredene ju pozoroval.

Zoširoka sa usmiala a modlila sa, aby sa neprezradila. „Áno, dobre... ujde to." Doriti, ako je to možné, že sa jej zjavoval v jej snoch. Pripisovala ich svojmu nedostatku sexu, a odporu voči svojmu nechutnému priateľovi.