Moja kamarátka Ana

2. Ako sa to všetko začalo

* o 2 roky skôr *

Je deň mojich 15-tych narodenín.Teším sa pretože konečne mám ten krásny vek kedy prekračujem hranicu medzi detstvom a dospelosťou,puberta je super.Prvé líčidlá však musia ešte počkať na rok keď budem mať 16.Nechápem,prečo ona vôbec toto takto robí a systematizuje.Veď každé dievča v mojom veku má už aspoň balzám na pery a ja nemám nič.A tatko s ňou ešte súhlasí.Ach sme my to ale rodinka.Puntičkári jedni obaja.Ale som rada,že mám ešte svoje milované dvojča Kláru.Tá je na tom rovnako takže aspoň niekto mi rozumie,chápe ma.Áno,občas sa poškriepime ale kto nie? Aj tak ju mám nadovšetko rada. Je to moje dvojča,je to moja sestra,je to moja najlepšie priateľka.Hoci sme dvojvaječné a každá z nás je iná,rozumieme si ako nikdy nikto.Inak máme spoločnú izbu (zatiaľ).

Keďže bývame v pomerne veľkom dome ktorý dali naši postaviť než sme sa narodili,všetko perfektne premysleli.Naša izba je na poschodí.Je veľká a s vlastnou kúpeľňou a WC.V podstate ju máme zariadenú akokeby na zóny aby sme si udržovali nejaké to súkromie.Keď vôjdete dnu,vyzerá to celkom vtipne.Pravá polovica izby vrátane stien a stropu je zladená do tmavosivej a ľavá do bledosivej.Čiže pravá strana je moja a ľavá Klárina.

Počkať,kam som sa to dostala? A kde som to skončila? Och preboha ešte aj sama seba domocem...pardón...Takže kde sme to prestali? Och už viem,moja teda naša oslava narodenín.
🎁🎂🎈🎆🎇🎉🎊
Je 8:00 h. Niekto jemne klopká na dvere našej izby.
"Ďalej!" zakričí Klára.
Kľúčka sa pohne,dvere sa pomali otvoria a dnu vstúpia mama s otcom,na rukách nesú veľkú poschodovú tortu.Bola nádherná.Napol tmavá,napol svetlá ako farby našej izby.Obopínana a ozdobená čiernymi ružami z marcipánu a navrchu stoja dve postavičky,dve sestry oblečené v roztrhaných rifliach,čierne tielka a čierne čižmy nesmú chýbať.Hneď som spoznala že sme to my.
"Všetko najlepšie dievčatká naše milované" povedali rodičia jednohlasne.
"Ďakujeme. Tá torta vyzerá úžasne" nadšene sme pribehli k nim.
"To sme radi.Ale torta bude až po raňajkách a darčeky takisto" povedala trošku prísnejším hlasom mama. No nám to bolo jasné už dávno. Torta na raňajky? To by asi nešlo.
"Darčeky? Bude ich zas kopa ako minulý rok?" výskala nadšene Klára.
"Uvidíte ale teraz šup prezliecť a na raňajky dolu" usmial sa otec a odišli z našej izby.

Len čo zavreli za sebou dvere,rozbehli sme sa do kúpeľne.Ja som sa osprchovala zatiaľ čo Klára vybrala oblečenie,najprv sebe so svojej skrine a potom aj mne z mojej.Potom sa šla Klára osprchovať,zatiaľ čo ja som sa prezliekla.Počkala som,kým sa prezlečie aj ona a zuby sme si umyly spolu. Čo sa vlasov týka,rozčesali sme sa a medzitým sme rozmýšlali čo s nimi spravíme...obe sme mali vlasy dlhé a husté,len tie farby boli odlišné.Vlasy nad zadok a krásne husté ale ja som mala vlasy po matke do blond a Klára po otcovi do hneda. Nakoniec sme sa rozhodli pre dva postupné vrkoče. Klára spravila mne,potom ja jej,vyzerali sme super,bolo to také zlaté. Nakoniec sme sa konečne rozhodli zíjsť dolu do kuchyne po raňajky a potom do jedálne aby sme sa najedli s rodičmi.

Prekvapivo raňajky už ležali v jedálni na stole a čakali už len na nás.S chuťou sme sa do toho pustili.

A po raňajkách sľúbená torta a potom darčeky.Tá torta bola perfektná,čokoládová s banánmi no čosi úžasné.Keď sme ju dojedli,šli sme do obývačky a ozaj nás tam čakala veľká kopa darčekov.

Všetko možné od rodičov,strýkov a tiet a sesterníc a bratrancov a bola by som tu do večera keby to mám celé vymenovávať.Preskočím čo všetko sme podostávali,predsalen dvojičky tak všetko rovnaké a dvojmo.Najviac nás však upútula jedna vec:pod celou tou veľkou hŕbou obáločka.Otvorili sme ju a začali čítať. Letná dovolenka pri mori,paráda. A pôjdeme len my dve + nejaký ten dozor.Rodičia neustále pracujú takže nemôžu ísť s nami.No nám dvom to teraz celkom vyhovuje.Žmurkli sme s Klárou na seba.Nevieme sa dočkať!To bude paráda!