Moja kamarátka Ana

16.Testy

O čom to sakra vraveli?! Čo sa to zasa deje?! Čo viem? Dokopy neviem nič. Iba to,čo mi natlačili do hlavy ostatní.Prečo sa toto musí diať práve mne?! A ešte teraz. Akoby som si toho neprežila dosť. Očividne život už má svoje plány prichystané...ako spisovateľ čo vášnivo píše príbeh plný nekonečných zápletok a obratov,tak píše príbeh môjho života.
************************************
Konečne som trošku pohla prstom na nohe. Začala som sa radovať! To znamená,že účinok toho,čo mi dali (nech už to bolo hocičo) pomaly začína vyprchať. Snažila som sa o akýkoľvek pohyb akejkoľvek časti môjho tela.Nedarilo sa mi to ale ja som sa nevzdávala. Skúšala som to ďalej. Znova a znova a znova.No márne. Nedokázala som pohnúť ničím. Už ani tým prstom znova. Nič. Bola som proste tuhá. Stále som však bola na boku a tak som zízala von oknom. Pozorovala som,ako sa temná noc pomaly stráca a namiesto nej prichádza svetlý deň. Pozorovala som,ako krásny spln mesiaca a jasnými hviezdami zachádza niekam za hory. Tma sa stráca a nastupuje svetlo. Sledovala som,ako sa tiene v mojej izbe mihotajú. Ako sa presúvajú z jednej strany na druhú aby uvoľnili cestu svetlu slnka,ktoré sa mi pomalinky vkrádalo do izby. Bolo to vtipné. Ako také tieňové divadlo. Vyrušil ma zvuk otvárajúcich sa dverí. Niekto vstúpil dnu a následne zavrel. Osoba podišla k mojej postely. Pocítila som niečiu ruku na rameni a druhá pristála na mojom boku. Následne silný ťah. Prekotila som sa na chrbát a zbadala tú sestričku. Ako ma pustila,začala ma prehľadávať a prezerať. Čo hľadá? "Hmmm...neboj iba bežná prehliadka" povedala a pokúsila sa o úsmev sústrediac pohľad stále na moje telo. Keby som len mohla rozprávať. Ja by som ti ukázala bežnú prehliadku. Toto absolútne nie je bežné. "Chválabohu. Nemáš žiadne preležaniny ani iné známky nejakej manipulácie. Teraz by sme si to nemohli dovoliť aby si mala na sebe niečo viditeľné. Skazilo by nám to plány.Vieš,zlatíčko?" uškrnula sa. O čom to táto tu zas točí?! Aké plány zas?! "No neboj,postaráme sa o teba." znova sa uškrnula a podišla k stojanu,kde som mala infúziu. Chytila medzi prsty hadičku,ktorá mi šla do žily. Vytiahla ju ale ihlu tam nechala. Z vrecka vytiahla injekčnú striekačku. Chcela som sa brániť,kričať o pomoc,hocičo. No nemohla som. Och ten pocit bezmocnosti ma ubíja. Napojila striekačku na ihlu a stlačila. Vytiahla ju a po 5 minútach mi napojila hadičku infúzie naspäť. "Nepozeraj tak na mňa. Je to pre tvoje dobro. Či chceš alebo nie. Takto to proste musí byť." povedala tentokrát už s vážnym výrazom. Prázdnu striekačku hodila naspäť do vrecka,odkiaľ ju vzala a odišla z mojej izby. Som zmätená. Nemám slov. Absolútne neviem,čo sa to deje ale čoskoro to zistím. Prisahám,že to vypátram aj keby sa neviem čo malo stať!