Moja kamarátka Ana

7.Byť či nebyť?

Spala som snáď celú večnosť.Zobudila som sa až na ďaľší deň ráno.Vážne,ako dokáže niekto vôbec takto dlho spať? Veď je to úplne šialené.Ani som si nevšimla,či ma niekto za ten čas bol pozrieť.Spala som ako zabitá.Teda aspoň dúfam,že len AKO a nezomrela som v spánku...či? Och čo to zas trepem?! Veď som sa zobudila tak nemôžem byť predsa mŕtva...alebo? Nie! Lena prestaň,čo to sakra robíš so svojou mysľou?! Takéto myšlienky treba zaháňať čo najďalej! Ako ti to vôbec môže napádať?!

Ledva som otvorila oči,do mojej izby priam vletela Veronika.Rýchlo podišla k mojej postely.Mala niečo v rukách.Tácka.S jedlom.Usúdila som,že to budú moje raňajky.Nejedla som už snáď celú večnosť.Zbiehali sa mi slinky a nepríčetne mi škvŕkalo v žalúdku.

"Dobré ráno spachtoš,ako sa cítiš?" povedala s úsmevom Veronika a položila tácku na stolček vedľa mojej postele.
"Cítim sa lepšie,ďakujem za opýtanie." opätovala som jej úsmev a začala som preskúmávať tácku.Všetko to tak krásne rozvoniavalo.Čestvé hrianky so syrom a ovocný čaj.Paráda!Zalizla som sa a hneď sa pustila do jedenia.
"Som rada,že ti je už lepšie.Neviem či vieš ale včera večer sme ťa boli ešte s tvojim lekárom pozrieť.Samozrejme si spala ale bola si nepokojná,neustále si sa vrtela a čosi si mumlala.Nespomínaš si na niečo?" povedala Veronika nedočkavo hľadiac na mňa.Vidím v jej očiach naozaj obavy?Hmmm mám jej to prezradiť alebo to nemám povedať nikomu?Vlastne ani sama ešte poriadne neviem či to bol sen alebo realita ale asi to ani nechcem vedieť.Takže som len pomaly a neisto zavrtela hlavou a pokračovala v jedení.
"Naozaj?Vôbec nič?Absolútne?" povedala Veronika začudovane.Vidno že dúfala v aspoň malí náznak.Opäť som len zavrtela hlavou.
"No dobre teda.Tak sa najedz a oddýchuj.Doktor ťa príde skontrolovať" povedala s úsmevom,zdvihla sa zo stoličky a vyšla z mojej izby.

Hm divné.Veronika nikdy o mňa neprejavovala až taký záujem.Nevravím,že by sme spolu nejak nevychádzali ale predsalen sme sa vídali málokedy.A vôbec,čo rodičia?Čo je s nimi?Ako sa s tým vyrovnávajú?Boli ma už pozrieť alebo prídu?Sakra že mi to nenapadlo keď tu bola Veva,mohla som sa jej spýtať.Nevadí,skúsim povyzvedať od doktora.Bude tu čo nevidieť.Teda aspoň dúfam,potrebujem to všetko z neho vytiahnuť.

Sotva som dojedla a dopila,vo dverách sa objavila už známa postava.
"No čo slečna?Ako sa cítime?" povedal s úsmevom doktor hľadiac do spisov.Potom sa pozrel na mňa.Podišiel bližšie a sadol si na stoličku.
"Cítim sa už lepšie.O dosť.Ďakujem za opýtanie." odpovedala som a opätovala mu úsmev.
"Vidím,že chuť do jedla ti nechýba." skúmavím pohľadom si poobzeral tácku.
"Také dobroty predsa nemôžem nechať len tak ležať na tácke." musela som sa zasmiať.Doktor sa zasmial somnou.Teraz mi bolo ešte lepšie.
"To je len dobre,že ti chutí.Som rád,že si v poriadku." Nedalo mi nevšimnúť si jeho pohľad.Taký mäkký.Nechápala som to ale popravde som to ani nechcela riešiť.Ešte niečo vpísal do papierov a zdvihol sa na odchod.Pri dverách však ešte zastal.Zahľadel sa na mňa,usmial sa a povedal:"Tak zase neskôr." a odišiel.Och je toto možné?