Moja kamarátka Ana

5.Cesta

Konečne sme sedeli v aute.Chvíľu sme sa rozprávali s Vevou no potom po chvíli ticha nás obe premohol spánok.Predsalen sme nespali a telo to potrebuje.Navyše cesta bude dlhá tak prečo nie?Veronike to nevadilo a my sme to už naozaj potrebovali.Neviem,ako dlho sme spali...zobudila som sa na pišťanie bŕzd,nasledoval silný náraz a potom už len ticho...prebrala som sa na hlas:

"Lenka,počuješ ma?Pozrite sa vníma ma,asi sa prebúdza.Leni vstávaj,otvor oči prosím"

Hneď som ten hlas spoznala,bola to Veva.Po chvíli som otvorila oči a zbadala Vevu ako sedí na stoličke vedľa mňa a drží ma za ruku.

"Kde-kde to som? A čo-čo sa stalo?" vykoktala som napokon zo seba.

"Sme v nemocnici Leni.Mali sme autonehodu.Strašne ma to mrzí,mala som dávať väčší pozor.Nabrali nás z boku na križovatke,konkrétne z pravého boku.Ty si sedela zamnou na ľavej a teda my sme v poriadku ale Klára..."rozvzlikala sa a začala plakať.Už som vedela,začala som chápať.Preboha nie,nie moje milované dvojča!

"Chceš povedať...že...že...teraz...už som sama?" povedala som plačlivým hlasom.

"Je mi to strašne ľúto...tak veľmi ľúto..."plakala naďalej Veva.

"Slečna Veronika,mohli by ste sa prosím vrátiť do svojej izby?Slečna Lenka potrebuje oddych a nesmieme ju rozrušovať dokiaľ sa neuzdraví." ozval sa spomedzi dverí hlas lekára.Bol to postarší pán ale vyzeral milo.Veronika bez slova opustila moju izbu a lekár pristúpil k mojej posteli.Nahliadol do papierov čo mal v ruke,asi môj záznam.

"Tak...predpokladám že už viete čo sa stalo?" pozrel na mňa smutným pohladom.Len som prikývla.

"Takže viete o tej nehode a bohužial aj o tom že ste už jedináčik.Čo sa však vášho zdravotného stavu týka,utrpeli ste silný náraz hlavy,inak ste v poriadku.Ležali ste v kóme 3 dni čo je prekvapivé že ste sa zobudili po takej pomerne krátkej dobe.Ale sme len radi.Každopádne si vás tu necháme ešte na pozorovanie tak týždeň čiže nestihnete sestrin pohreb,bohužial.Ale pre vaše dobro tu ostať musíte.K dispozícií vám tu vždy bude pridelená zdravotná sestra,na prehliadky za vami budem chodiť ja ako váš pridelený lekár a po prepustení pôjdete na sedenie k psychológovi aby i on zhodnotil váš stav.No zatial kým ste tu,žiadne rozrušovanie,budete ležať v kľude a ostatné preberieme potom no zatial oddychujte,vrátim sa večer." a odišiel.Ostala som v izbe sama.Začala som sa obzerať okolo seba.