Moja kamarátka Ana

12.Spamätaj sa!

Neviem,ako dlho som bola mimo.No keď ma prebrali,ruku som mala už ošetrenú a obviazanú.Bola som strašne vystrašená,nechápala som to.

Čo? Kedy? Ako? Kto? Čím?Prečo?

Milión otázok mi výrilo hlavou.Mala som pocit,že mi snáď vybuchne.Bola som v izbe sama ale na stolíku vedľa postele bola tácka s jedlom a hlavne veľa vody.Čistej samozrejme.Najedla som sa a každú chvíľu pomaličky po troškách srkala z vody.

Hm...musím však uznať že je to celkom divné že po takej veci ma tu nechali samú,nezdá sa mi to.Ale čo už,nevadí.Len dúfam,že sa to všetko nejak vyrieši a ja dostanem odpovede na svoje otázky,inak sa asi scvoknem.

Popri premýšlaní ma akosi opäť zmohola únava.Hlava mi odkväcla,viečka sa zavreli a ja som upadla do spánku.

Teraz však bolo niečo inak.Väčšinou nemávam sny.No tentoraz.Prisnila sa mi tá divná noc.Bola som so sestrou,išli sme dole po schodoch a videli tie dvere,ako sa rozleteli.Zavolali sme rodičov,prišli policajti,skontrolovali dom a povedali že tam nikto nebol.

Hm.Asi to bola skôr spomienka ako sen,vyzeralo to tak živo.Akoby som to prežívala znova.

Zobudila som sa so slzami v očiach.Moja drahá sestrička.Moja drahá nebohá sestra.Nech ti je zem ľahká,odpočívaj v pokoji.A rodičia.Kde sakra ste?Čo je s vami?Prečo ste tu neboli?Prečo sa ani neozvete?To som vám snáď ukradnutá?Doprdele veď som vaša dcéra a ležím v nemocnici!

Z rozmýšlania ma vytrhlo cvaknutie.Dvere sa otvorili.Veva ma prišla skontrolovať.Rýchlo som si utrela slzy.

"Ahoj Leni,ako sa cítiš?" milo sa usmiala.
"Ahoj Veva.Mám sa celkom fajn,neboj sa,je o mňa dobre postarané." snažila som sa jej opätovať úsmev.
"Tak teda dobre.A nepotrebuješ nič?"
"Nie,ďakujem.Len ak...neozvali sa naši?"
Akosi jej ten úsmev zamrzol.Čo je?
"Prepáč ale nie." povedala smutne.
"Dobre,v poriadku,nevadí." snažila som sa naďalej usmievať.
"Dobre tak ja idem,ahoj."
"Ahoj." opäť som sa na ňu usmiala.No len čo zavrela dvere,z očí sa mi opäť spustili potoky sĺz.

Ako je toto sakra možné? Nie len že mi zomrie milovaná dvojička,akoby umrela časť mňa.Ešte aj rodičia ma odkopnú? Zabudli na mňa? Nemajú ma už radi? Radšej som išla znova spať,bolo mi jedno že som nejedla. Chcela som znovu aspoň nachvílu stopnúť myšlienky. Spánok je jediné,čo ma teraz dokáže zachrániť.
✝✝✝
Strhla som sa.Započula som opäť akésy zvláštne zvuky.Akoby sa niekto prechádzal po izbe.Zbadala som siluetu stojacu pri okne.To už ale naozaj namyslíte vážne?!

"K-K-Klára?!"
"Konečne...už si hore..."
"Čo sa mi to stalo vtedy? Prečo mám tvoje meno vyryté na svojej ruke?!"
"Neposlúchla si.Nepočúvla si ma.Nechcela som ti ublížiť ale nedala si mi inú možnosť."
"O čom to tu hovoríš?!"
"Prepáč. Všetko sa dozvieš čoskoro. Oni nás rozdelili ale Tí druhí nám chcú pomôcť. Tí druhí ma od Nich zachránili,patrím k nim. Oni pomohli mne a ja chcem pomôcť tebe. Ak sa chceš odtiaľto dostať,musíš ma už počúvať."
"Počkaj,čo? Kto sú 'oni'? A kto sú 'tí druhí'? Nechápem to."
"Všetko sa dozvieš neskôr. Teraz spi."

A opäť sa vyparila. Nedokázala som už zaspať. Opäť tie myšlienky. Milión otázok. Musím zistiť odpovede.

Nakoniec som však predsalen nejak zaspala.