I love you Granger

Naozaj sa to stalo?

Hermiona:
V živote by som nepovedala, že skončím v posteli s Malfoyom... toto bolo asi jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Nedokážem slovami opísať ako sa momentálne cítim. Plná šťastia, lásky, túžby a veľa, veľa radosti...
"Draco? Idem robiť raňajky. Chceš niečo?" Opýtala som sa ešte stále trochu zaspatým hlasom, no vôbec mi to nevadilo, veď je ešte ráno. "Zlatko, je už 11:30 takze asi by sme mali začať robiť pomaly ale isto obed, a ak by som mohol tak ti s nim rad pomôžem." To je už naozaj toľko hodín?! Fuuuuh, tak fajn, Hermi predýchaj to. Prosím ťa spamätaj sa ty trúba! "Keď budeš taky dobrý a ukazes mi čo kde máš tak budem rada." Usmiala som sa na Draca a on mi úsmev opatoval. Prišiel ku mne a všetko mi poukazoval, neviem prečo ale všetko mi prišlo akési známe. No možno to bude aj tým, že mám takmer identicky zoradené veci v kuchyni aj ja...

......Trochu neskôr....
Draco:
Tak, sam nedokážem uveriť tomu, že sa to stalo. Že som s Hermionou Grangerovou... S dievčaťom, ktoré som dlhé roky veľmi v láske nemal, no posledný ročník na Rokforte som sa do nej zaľúbil, posledný ročník sme spolu s Weaslym, Potterom a Hermionou doštudovali po vojne a väčšina na mňa pozerala strašne zle, čo nikomu neberiem za zlé, kedze som bol smrtozrutom... No potom som začal pracovať na Ministerstve a aj tzv. Zlaté trio, veď viete, byť až druhým najzaujímavejším po týchto troch nebolo bohviečo... každý riešil ich úspech a neskôr mňa ako sklamanie. Ale ľudia sa menia a ja som sa zmenil. Zmenil som sa v správaní k muklom, už ich nepokladám za odpad, ale za rovnocenných ludi, veď nebyť ich tak by nebolo veľmi veľa vecí... No samozrejme, carodejnicky svet ma výhody, ale aj nevýhody, take telefóny, to je uzasna vec! A ako si uvedomujem tak aj veci ako mikrovlnka, počítače a všetky tieto technologické úžasy sú super vec! Asi neveríte, že práve toto hovorím práve ja, ale vojna nás všetkých zmenila a hlavne ľudí ako som bol ja. Prirodzene, nie všetci sa zmenili ale veľká väčšina áno.

"Hermi? Naozaj nechceš pomôcť s tým obedom? Nevyzerá to tak, že zvladaš všetko bez problémov... samozrejme, nepodceňujem ťa, len nechcem aby si si niečo spravila." "Nie, nie, všetko v pohode len sa tu potrebujem zorientovať, nič viac, ale neboj ja sa do toho dostanem určite." S krásnym úsmevom na tvári mi odvetila Hermiona. Do tohto úsmevu, ktorý vrhala prevažne na toho dementa... ale teraz je už určený mne, teda aspoň teraz a verím, že už bude len a len môj. Nedokážem uveriť tomu, že toto všetko sa stalo...

Ahojte, viem že táto kapitola je mega krátka, ale nejako sa potrebujem vrátiť a naštartovať na písanie a myslím, že toto je celkom prijateľný rozbeh. Vďaka, že tento príbeh máte stále v láske a stále ho čítate ❤️