If You Say So (Harry Styles / SK)

If You Say So (Harry Styles / SK) ♦ CHAPTER 16

Keď som sa vyzliekla zo šiat, odmaľovala sa a umyla si zuby, išla som si konečne zaľahnúť do mojej mäkkej posteli. Ľahla som si na chrbát a len nemo s neprítomným pohľadom pozerala na biely strop nado mnou. Premýšľala som o všetkom, čo mi zišlo na um.

Ubehlo niekoľko dlhých minút, keď sa po izbe rozozvučalo krátke pípanie, ktoré mi oznamovalo, že mi prišla nová správa na mobile. Rukou som poblúdila po nočnom stolíku, z ktorého som zobrala mobil a následne otvorila správu.

Nová správa: Prečo si odišla?

Ešte trikrát som si prečítala tie tri slová, ktoré svietili na obrazovke, pri čom sa mi o niečo silnejšie rozbúšilo srdce. Čo mu mám na to asi tak odpovedať? Uložila som si Harryho číslo a ešte dlho uvažovala nad vhodnou odpoveďou. Mala by som sa mu ospravedlniť. I keď nejakým prepáč sa to všetko nevyrieši.

Nová správa pre: Harry

Mrzí ma to. Vážne. Prepáč.

Moje prsty rýchlo blúdili po klávesnici na dotykovom mobile a trhalo mi srdce, že som sa len tak bez premýšľania vytratila od problémov. Ešte nejaký ten čas si to budem vyčítať. Ale kebyže som mohla vrátiť čas späť, myslím, že by som to nezmenila a zachovala sa úplne rovnako. Zbabelo. Pretože taká som ja. Zbabelec by mohlo byť kľudne moje druhé meno. Vystihovalo by ma dokonalo.

Nová správa od: Harry

Mohla si sa aspoň rozlúčiť. S každým. So mnou.

Prekvapene som hľadela na obrazovku môjho mobilu. Dych sa mi zrýchlil a začala som zhlboka dýchať. Keby len vedel, že to by pre mňa vôbec nebolo také ľahké. Čo som asi tak mala spraviť? Čo som mu mala povedať? Ešte teraz neviem nájsť správne slová, nie to ešte vtedy.

Nová správa od: Harry

Odpíš, prosím.

Zahryzla som si do pery po prečítaní jeho novej smsky. Živo som si dokázala predstaviť jeho nedočkavú tvár. Možno zúfalo hľadel na obrazovku telefónu a čakal na nejakú moju reakciu. Možno bol zúfalý. A možno mu to bolo jedno. A možno zase veľa premýšľam nad banalitami.

Nová správa od: Harry

Musíme sa porozprávať.

Ani som si neuvedomila, ako dlho som len tak hľadela na obrazovku a pohľadom prepaľovala stručné slová, po kým sa neozval znova ten istý zvuk signalizujúc novú smsku. Ešte v tej istej minúte, ako došla najnovšia smska, som mu odoslala odpoveď.

Správa pre: Harry

Áno. Máš pravdu.

Myslela som si, že už viac neodpíše a že si už proste ľahnem, zavriem oči a oddám sa spánku. No mýlila som sa.

Nová správa od: Harry

Okay. Zajtra ti napíšem. Dobrú noc, Jane.

Správa pre: Harry

Okay, ďakujem Harry. Bav sa na svadbe.

Nová správa od: Harry

Jasné. Keby si len ty vedela.

Párkrát som zažmurkala a neveriacky hľadela na jeho správu. Čo tým myslel? Vôbec sa v ňom nedokážem vyznať. Je tak zložitý na pochopenie. Začínam byť netrpezlivá a zároveň zúfalá.

Správa pre: Harry

Vedela čo Harry?

Celé dve minúty som tupo pozerala na mobil a čakala na jeho odpoveď. Očakávala som vysvetlenie. Chcela som vedieť, čo ho trápi. Chcela som to vedieť tak veľmi. A zo všetkého najviac som mu chcela nejako pomôcť. Pretože mi na ňom záleží.

Nová správa od: Harry

Nič Jane, bež spať. Sladké sny.

A namiesto toho, aby mi to umožnil, mi poslal správu v podobe rany pod pás. Chcela som mu ešte niečo odpísať. Hocičo. Ale hneď, ako moje prsty vyťukali tie písmenká, som ich aj v rýchlosti zmazala. Nebudem ho otravovať. Nechcem doliezať. Odhodila som mobil na posteľ, nevediac kam dopadol a frustrovane si zašla rukami do vlasov. Zavrela som oči a v pravidelných intervaloch dýchala. Nikdy sa nezbavím jeho úsmevu, jeho očí, proste neho. Nedá mi pokoj, neustále ma bude prenasledovať.

***

Pomalými krokmi som sa presunula do kuchyni, kde postávala mama so šálkou kávy v ruke. Rukou som si zašla do strapatých vlasov a zívla si od únavy. I napriek tomu, že som bola veľmi unavená, nepodarilo sa mi v noci tak skoro zaspať. Neustále som mala v hlave Harryho. Náš bozk. Náš druhý bozk. Už len keď si spomeniem na jeho mäkké pery, po tele mi naskáču zimomriavky neuveriteľnou rýchlosťou. Zúfalo sa snažím potlačiť myšlienku, že by som ich chcela opäť pocítiť na tých mojich. Nahlas som si povzdychla a pretrela si oči rukami.

"Dobré ráno, zlatko," zasmiala sa mama, keď si ma prezrela a len pokrútila hlavou. "Vyzeráš ešte horšie ako ja a to som došla domov neskôr," poznamenala pomedzi smiechu, na čo som len prevrátila očami. Možno som ešte nejaký čas mohla zostať v posteli.

"Mami, tak to ti vážne ďakujem," zamumlala som a venovala jej úškrn. Položila šálku na stôl a podišla ku mne rýchlymi krokmi.

"Ale veď vieš, že ja som to tak nemyslela," pohladila ma po tvári a ja som sa zasmiala. "Janey, prosím," zvraštila som obočie, ruky si založila na hrudi a čakala, aká prosba z nej vyjde tento krát, "mohla by si dnes zaniesť Anne topánky, ktoré som si požičala od nej na svadbu?" Potichu som si povzdychla. To snáď nemyslí vážne. Toto nemôže byť pravda.

"Nemôže to počkať do zajtra? Išla by som zo školy a narýchlo sa u nej zastavila." Mama rázne pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Zamračila som sa na ňu, pri čom mama sa ma hneď snažila napodobniť. Kútiky úst mi jemne začali pri pohľade na mamu cukať do úsmevu, ktorý som sa snažila potlačiť.

"Nie, ešte dnes odchádza na svadobnú cestu." Ruku položila na moje rameno a som si istá, že len čakala, kedy už budem súhlasiť. "Išla by som k nej ja, ale mám prácu." Sklopila som hlavu. Určite ho tam stretnem. Som vôbec pripravená na náš rozhovor? Časť vo vnútri mňa túži po tom, aby tam nebol, radšej sa potuloval niekde po vonku a ja by som mu nemusela čeliť. Ale je tu aj tá časť, ktorá ho túži vidieť.

"Fajn," odsekla som po chvíli a pozrela som na ňu a všimla si, ako sa na jej tvári usadil úsmev.

"Ďakujem, Jane." Vtisla mi krátky bozk na čelo a rýchlo sa premiestnila na chodbu, kde som ju v tichosti nasledovala. Obula si topánky a do ruky pobrala kabát. Otočila sa na mňa a usmiala sa. "Tu sú tie topánky," rukou ukázala na tašku, ktorá sa nachádzala neďaleko dverí, "najneskôr do štvrtej jej ich zanes." Prikývla som. "Ešte jej zavolám a dám jej vedieť, že ich prinesieš. Správaj sa slušne a nič hlúpeho nevyveď," so smiechom prehovorila a ja som len pregúľala očami. "Ešte raz ďakujem, maj sa, Jane!" Otvorila dvere a ešte poslednýkrát mi venovala pohľad.

"Fajn, fajn. Hlavne už choď. Ahoj, mami." Zamávala som jej rukou a zavrela za ňou dvere.

Chrbtom som sa natisla na dvere a pomaly po nich skĺzla na zem. Kolená som si pritiahla k hrudi a oprela si o ne hlavu. Tak či tak by niekedy prišlo k nášmu stretnutiu. Nedalo by sa tomu nijako vyhnúť. Ale možno dnes sa tomu ešte vyhnem. Možno budem mať to šťastie, že ho tam nestretnem a nebude doma. Alebo by to skôr bolo nešťastie?