If You Say So (Harry Styles / SK)

If You Say So (Harry Styles / SK) ♦ CHAPTER 4

Behom jednej minúty či sekundy sa dokáže život zmeniť o stoosemdesiat stupňov, len nemo sa prizeráme, ako sa všetko pred nami rúca, ako nejaký domček z karát a nemôžeme tomu nijako zabrániť. Stačí len jedna rana, ktorá dokáže zlomiť naše srdce na milióny malých kúskov. Mihnutím oka sa dokáže všetko skončiť. I po dlhom čase cítime veľkú bolesť niekde hlboko v srdci, strata milovaných nás ovplyvní. Ktokoľvek povedal, že čas zahojí rany, klamal. Nikdy sa nedostaneme cez to úplne, len si na to zvykáme. Nikdy sa to nezlepší, len sa to zmení. Ich láska zanechá nezmazateľnú stopu na našich spomienkach a nachádzame útechu vo vedomí, že naše životy boli obohatené nimi.

Harry postával pri okne s prekríženými rukami na hrudi zahĺbený hlboko vo svojich myšlienkach. V miestnosti panovalo ticho, počula som len moje splašené srdce. Nervózne som sa pohrávala s prstami a začala sa utápať vo vlastných myšlienkach, keď sa ozval jeho tichý hlas, čím ma prebral.

"On..." na malú chvíľu sa odmlčal a ja som nasucho prehltla čakajúc, čo z neho vyjde ďalej. Frustrovane si zašiel rukou do jeho kučeravých vlasov. "On nás opustil," šepol so zlomeným hlasom. Pri jeho slovách som pocítila bolesť, ako keby do mňa niekto pichol ihlou. "Mal som vtedy desať rokov." slabo zastonal a svaly na chrbte sa mu napli. "Bolo jedenásť hodín večer, keď prišiel domov opitý a začal sa hádať s mamou." Ani som si neuvedomila, že som prestala na pár sekúnd dýchať. "Taniere, poháre, vázy len tak rozbíjal a trieskal do všetkého, čo mu prišlo pod ruky." Zalapala som po dychu a viečka očí pevne zomkla k sebe. "Mal som strach, že jej ublíži. I keď som bol malý, bol som pripravený ju brániť, no ona ma zavrela v izbe. Po dlhej hádke, ktorá sa mi zdala ako celá večnosť, som len počul hlasné tresnutie vchodových dverí." Jeho telo sa zachvelo a ruku si priložil na ústa, predtým ako zhlboka vydýchol. Moje tiché kroky viedli k nemu až som zastala tesne za ním. "Vtedy od nás navždy odišiel a viac sa už nevrátil." moja malá ruka vyhľadala jeho a pevne som ho stisla. Druhou rukou som ho jemne pohladila po chrbte a v tom sa na mňa otočil so sklopenou hlavou.

"Harry," hlesla som potichu, "je mi to veľmi ľúto. Nezaslúžili ste si to, naozaj ma to mrzí." zelené oči plné bolesti zabodol do mojich. Nežiarili z nich žiadne iskry ako doteraz, odrážal sa v nich veľký smútok a sklamanie. Zavrel oči a pustil moju ruku zo zovretia. Znova sa otočil k oknu a zahľadel sa von.

"Môj otec," nadýchla som sa. Myslím, že si zaslúži vedieť aj on pravdu o tom mojom, keď on sa mi zveril o svojom. "Zomrel," potichu som vyslovila ťažké slovo, ktoré som tak veľmi nemala rada. "Mala som štrnásť rokov. Stalo sa to pri autonehode v neskorých večerných hodinách. V tom aute som bola s ním a to je na tom to najhoršie. Každý deň sa samej seba pýtam, prečo on? Prečo nie ja?" Po tvári mi stiekla prvá horúca slza, ktorú som hneď zotrela rukou. Nechcela som plakať pred ním. "V ten večer som mala tanečnú súťaž. Vyhrali sme, po vystúpení mi povedal, že je na mňa hrdý." V osudný deň mi to povedal po prvýkrát a ja som bola počas tej malej chvíli najšťastnejší človek na svete. "Po súťaži mala byť oslava za naše víťazstvo, no on ma tam nechcel pustiť a pohádali sme sa. Kričali sme po sebe, dotiahol ma do auta a..." mojim slzám som už nedokázala zabrániť, "povedala som mu, že ho nenávidím." Pred očami sa mi odvíjali spomienky a spolu s nimi mi po lícach tiekli slané slzy. "To bolo to posledné, čo som mu povedala a to na tom tak veľmi bolí. Nemyslela som to vážne, bola som naštvaná a...keď sú ľudia nahnevaní, hovoria veci, ktoré nemyslia vážne a potom ich ľutujú." Harry ma vtiahol do hrejivej náruči, hlavu som zaborila niekde hlboko do jeho hrude a vdychovala jeho omamnú vôňu, ktorú som si ukladala do pamäti. "Dala by som čokoľvek za jeden rozhovor, v ktorom by som mu to dala vedieť," potichu som zavzlykala. Nikdy sa nezmierim s jeho smrťou. Každý deň mi chýba a stále cítim tú neopísateľnú bolesť v srdci.

"Prepáč." Nežne ma hladil po chrbte. "Je mi to ľúto." Myslím, že s týmto sme si boli podobní, obaja sme stratili našich otcov. Harry mi kreslil po chrbte rôzne obrazce, ktoré ma postupne upokojovali.

"Ani čas nedokáže zahojiť rany, stále sú tu s nami." S hlbokým nadýchnutím som sa od neho odtiahla. Pocítila som nepríjemný chlad, keď som už viac nebola v jeho objatí. "Bolí to, stále. Ja viem." Jazykom si prešiel po spodnej pere a pokračoval. Pozorne som ho pozorovala, každý jeho malý pohyb, pretože nebolo možné od neho odtrhnúť zrak. "Ale i napriek tomu, žijeme len raz a preto si treba život užívať, každý jednu chvíľu, každú jednu maličkosť. Pretože nikdy nevieš, kedy príde koniec." Jemne som prikývla hlavou na znak súhlasu. "Tvoj otec by to určite chcel. Aj ty to vieš." Znovu som len kývla hlavou, mal pravdu. "A teraz by sme už mali ísť dole vypiť čaj, ktorý už určite vychladol." Na jeho tvári sa zjavil menší úsmev i keď ja som vedela, že tento krát nebol taký úprimný.