V mojej hlave

10. I' m alive

     S Danielom sme sa presunuli na miesto neďaleko pódia tak, aby sme videli na speváčku a zároveň počuli jej spev. Spievala pesničku od Imagine Dragons a ja som si pospevovala do jej rytmu.

,,Je fakt dobrá," zakričal Daniel, pretože aj na tomto mieste bol veľký hluk.

,,Hej no, ale už by som mala ísť hľadať ostatných, za chvíľu bude vystupovať Sia a ja by som rada bola čo najbližšie k pódiu."

,,Pôjdem s tebou," navrhol, to však nepripadalo do úvahy.

,,Nie ja..."

,,Ale no tak, veď sme sa nevideli už mesiac, už som prestal veriť, že ťa znova uvidím."

,,Hovoríš, akoby si bol z nejakého béčkového romantického filmu," zamračila som sa naňho, ,,a navyše, bývaš o ulicu ďalej a chodíme na rovnakú školu, čiže sa ešte niekedy určite stretneme."

Aj keď, bolo by najlepšie, keby nie - práve preto som sa ti posledný mesiac vyhýbala a mám to v pláne aj naďalej, pomyslela som si. Našťastie, nevie čítať moje myšlienky, a tak prikývol.

Už som sa poberala na odchod, keď ma zastavil: ,,Počkaj, daj mi aspoň svoje telefónne číslo alebo facebook."

,,Nie."

,,Ale no ták. Dobre, tak ja ti dám svoje telefónne číslo a ty mi dáš svoj facebook."

,,Fajn," ustúpila som, ale len preto, že som si svoj účet na Facebooku pred rokom zrušila.

Vytiahla som si mobil a začala som si písať číslo, ktoré mi Daniel diktoval.

,,Ako si ma uložíš?"

,,No, premýšľam nad „Otravný chalan" alebo „Nikdy Nevolať","

,,A čo tak Danielko."

,,No to určite," zasmiala som sa. Už znova.

,,Teraz ty."

,, Čo ja?"

,,Nadiktuj mi svoj facebook."

,,Ach jaj, ja som zabudla, že tam nemám účet."

,,Klameš."

,,Neklamem, zrušila som si ho pred rokom."

,,Ale... Tak mi daj aspoň svoje telefónne číslo."

,,Už musím ísť," povedala som a on sa ma zasa pokúšal zastaviť. Keď ho však prerušil dievčenský hlas, zastal a pozrel sa smerom, odkiaľ prichádzal. Aj keď tu bolo veľa kričiacich báb, len jedna stála nahnevane s rukami v bok.

,,Linda," otočil sa celým telom ku nej a mňa si už nevšímal.

,,Ahoj," zamrmlala som a kráčala smerom k pódiu.

Neviem prečo, ale mala som taký divný pocit. Zastala som a otočila som sa. Vyzeralo to, akoby sa spolu tí dvaja hádali. Hm, takže kamarát, pomyslela som si. To je teda, je tu s dievčaťom a plazí sa za inou. Odrazu mi bolo z toho zle. To ja som bola to iné dievča. Blbec jeden, otočila som sa. Bola som odhodlaná nájsť svojich skutočných kamarátov. Tých, čo ma nechali stáť v rade a zapríčinili to. Tých, čo na mňa zabudli. Išla som vpred. Dostala som sa na miesto, kde sme stáli na začiatku koncertu, no neboli tam. V tme som hľadala ryšavé vlasy. Bolo to však ťažké. Všade okolo mňa boli neznámi ľudia, tlačili sa na mňa, strkali do mňa a narážali. Väčšina už bola podnapitá a mne sa začali triasť ruky od zimy.

,,Baf," ktosi ma chytil za ramená a ja som poskočila od ľaku.

,, Čo to... Erik?"

,,Čau, Stela, čo ty tu takto sama?"