V mojej hlave

20. Pristihnutá pri čine

     Zobudil som sa tesne pred dvanástou poobede. V celom dome bolo ticho ako obyčajne. Posadil som sa na posteľ, lebo vstávať sa mi ešte nechcelo. Pretrel som si rozospaté oči a chytil som sa za hlavu. Celú noc som nevedel zaspať. Stále som musel premýšľať nad tým, čo som videl. Včera, keď som odviezol Stelu na štadión, zastavil som sa ešte v obchode a hneď som išiel domov. Hedviga nikde nebola, našiel som ju až v mojej spálni, ako sa prehrabáva v Margarétiných veciach. Keď ma zbadala, ustrnula na mieste.

,,Nevedela som, že si už doma," vystrela sa, ale ruky mala za chrbtom.

,, Čo to máš v rukách?" spýtal som sa a vykročil som ku nej.

,,Nič, Peter!" vykríkla a chcela urazene odísť. ,,Čo si o mne myslíš, že som zlodejka?"

Keď sa okolo mňa chcela prešmyknúť, schytil som ju za ruku.

,,Okamžite ma pusti!" rozkazovala mi, no ja som ju neposlúchol a vzal som jej bielu obálku, ktorú držala v ruke.

Chvíľu sme sa ešte naťahovali ako malé deti, ale nakoniec som škriepku vyhral. Na tvári sa jej objavila hrôza, keď som si dokument začal čítať a pravdupovediac, ani mne nebolo po prečítaní dvakrát do smiechu.

,,Čo to má znamenať?" skríkol som.

Pozrela sa do zeme.

,,Hedviga!" zvýšil som hlas.

,, Čo? To tvoja žena chcela niečo viac, nie len život tu na dedine. Vždy som jej vravela, že s tebou budú samé problémy, že si sedliak, že ju neuživíš. A mala som pravdu."

S otvorenými ústami som na ňu hľadel, neschopný jej oponovať.

,,To ona je za to všetko zodpovedná a teraz, keď tu už nie je, za to pykáme aj my ostatní," dokončila svoj monológ a vyšla z izby.

Nechal som ju ísť. Stál som tam sám úplne v tichosti, no v mojej hlave to vírilo samými znepokojujúcimi myšlienkami. Čo to má znamenať? Je to pravda? Naozaj by to Margaréta urobila? My dvaja sme sa od seba takmer celkom odcudzili už pred pár rokmi, no nikdy sa odo mňa nepokúsila odísť. Hádali sme sa, vykrikovali sme po sebe škaredé slová, dokonca sa mi vyhrážala, že odíde, no nikdy to nespravila. To, čo som si však pred malou chvíľou prečítal, nasvedčovalo tomu, že mala v blízkej budúcnosti v pláne opustiť nás. V hlave sa mi premietal deň jej smrti. Keď ma zavolali na miesto nehody, už tam boli záchranári a aj policajti. Druhé auto, s ktorým sa zrazila, tam nebolo. Bola na mieste mŕtva. Bol to zvláštny pocit. Ľútosť som pociťoval, ale smútok? To nie. Skôr ma trápila Stela. Celé mesiace od tragédie bola zatvorená v nemocničnej izbe. Vraj odmietala stravu a aj lieky, ktoré jej podávali, nejedla, ale ich schovávala pod matrac. Našli ich až po mesiaci, čo tam bola, keď sa jej na matrac vyliala voda a museli jej ho vymeniť. Niekoľko nocí som aj ja strávil v nemocnici pri nej, no potom som to už nezvládol a vrátil som sa domov. Do práce som musel začať chodiť už na druhý deň. Bolo ťažké vracať sa domov s pocitom, že ma tam nik nebude čakať. Jedného dňa som sa takto vrátil domov a bola tam ona. V zelených pletených šatách nastriekaná tou svojou nepríjemnou voňavkou a odsudzujúcim pohľadom. Moja svokra a Stelina babka. Túto ženu som nemal rád a snažil som sa jej vyhýbať vždy, keď to bolo možné. Ona robila to isté. Chodila k nám len zriedka. Stela ju však mala a stále má rada, a tak sme ju k nej vozili aspoň na prázdniny. No odkedy zomrela Margaréta, bola u nás každú chvíľu. Najprv som to pripisoval tomu, že nám chce pomôcť, no po včerajšom dni som dospel k záveru, že je tu preto, aby dokončila to, pri čom som ju vtedy pred rokom vyrušil. Pretože aj vtedy som ju pristihol pri tom, ako prehrabávala manželkine veci. Teraz už aspoň viem, čo tam hľadala. Znova som sa pozrel na dokument. Pretrel som si oči. Musím sa znova stretnúť s Františkom. Iba on mi môže vysvetliť, prečo je jeho a Margarétino meno na zmluve, ktorá tvrdí, že si požičali 50 000€.