V mojej hlave

23. Aké je to byť milovaný?

,,S kým si to píšeš?" spýtala sa ma, keď vošla do mojej izby.

,,Do toho ťa nič," zaklapla som počítač.

,,Chcem to vedieť," dala si ruky vbok.

,,Nemala by si byť už v práci?"

,,Dnes mám nočnú."

,,Aha."

,,Ukážeš mi to?" zadívala sa na počítač, ležiaci na stole.

Nervózne som si zahryzla do pery.

,,S Mimou," zamrmlala som.

,,To je také tajné, že mi to nemôžeš ukázať?"

,,Vlastne áno."

,,Och, no, prišla som si sem len po nejakú sukňu."

Obišla ma a pristúpila k mojej skrini. Začala sa v nej prehrabovať a keď nič vhodné nenašla, s nechuťou ju zatvorila.

,,Mala som dojem, že tu máš takú peknú čiernu minisukňu, kam sa podela?"

,,Zrejme som ju požičala Mime," uvažovala som.

,,Ako sa inak má?"

,,Myslíš Mimu alebo tú sukňu?"

,,Mimu," zagánila na mňa.

,,Má sa dobre. Podľa všetkého sa jej rodičia budú rozvádzať, ale berie to celkom statočne."

,,Hmm, Monika a Denis mi nikdy k sebe nepasovali."

,,No..."

,,Boli úplne odlišní, a predsa mali niečo spoločné, ak vieš, čo tým myslím."

,,Ani nie."

,,To je jedno, také veci nie sú pre deti."

Myslela tým to, že obaja mali nejeden mimomanželský vzťah? Aspoň toto mi Mima spomínala.

,,Nie som dieťa."

,,Ale si, navždy budeš, moja malá Stelinka," pohladila ma po vlasoch mama.

,,Možno, keby si zo mňa prestala stále robiť dieťa, tak by som ním nebola. Možno by ma mali radšej."

,,Prosím?"

,,To je jedno."

,,Hej, aj tak sa už ponáhľam."

,,Vravela si, že ideš až na nočnú."

,,Musím si kúpiť niečo na seba. K môjmu spevu patrí aj výzor."

,,Dobre, tak choď."

Odišla z mojej izby a nechala ma tam samú. Uvažovala som nad slovami, ktoré som povedala, predtým než zmenila tému. Som dieťa? Preto so mnou nechce mať nič spoločné? Asi som príliš naivná. A on potrebuje dokonalé a úžasne dievča s krásnymi vlasmi a pekným zadkom, ktoré bude možno hlúpe, ale bude skúsené. Nie ako ja. Zamyslene som otvorila notebook a skontrolovala som, či mi odpovedal na správu.

Nič.

Znova som si ju prečítala a posmutnela som. Bol prihlásený, no zrejme si písal s tým fantastickým dievčaťom. Prečo si myslí, že je taká skvelá? Ja snáď nie som hodná jeho srdca. Nervózne som zaklapla počítač a začala som sa prechádzať po izbe. Mám chuť niečo rozbiť, pomyslela som si, ale čo? Rozhliadla som sa po izbe. Nič tu nie je. Aspoň nič, čo by sa dalo rozbiť bez povšimnutia. Potrebujem sladké, napadlo mi a už som sa ponáhľala ku svojej posteli. Opatrne som ju trocha odsunula od steny a začala som hľadať. Po chvíli som vytiahla zelené vrecúško plné tajných zásob. Odbehla som zatvoriť dvere a slastne som sa pustila do mojej obľúbenej tyčinky. Bola čokoládová s orieškami a jahodami. Mňam, oblizla som si pery. Chvíľkový pocit šťastia však čoskoro vystriedal smútok, a tak som siahla po ďalšej a potom po ďalšej, až mi napokon bolo zle. Zrútila som sa na posteľ a chytala som sa za boľavé brucho, keď mi zapípal mobil. Pomaly som sa postavila.

Nová správa, ukazoval displej.

Zvedavo som si ju pozrela.

Ahoj, nejdeš von?

Správa bola od Mimy.

Jasne, no neskôr, teraz mi nie je nejako dobre.

Po chvíli odpovedala.

Dobre, príde aj Tomáš.

Čože? Och, vlastne, ja nemôžem, musím si ešte urobiť domáce úlohy.

? Veď je sobota. Prosím ťa. Máš na to ešte nedeľu, navyše sme nič ťažké nemali, či?

Proste sa mi nechce.

Povedala si, že prídeš.

Tak to teraz mením.

Ty si teda. Vieš čo, ako chceš, nechoď.

Okej.

Naštvane som hodila mobil na posteľ. Takže s Tomášom? Naozaj? Neodpisuje mi, ale mám s ním ísť vonku? To určite nie. Nezniesla by som to pomyslenie, že zatiaľ čo sme spolu, myslí na inú. Už mi asi šibe, zamyslela som sa. Mala by som ísť von alebo aspoň na čerstvý vzduch. Kiežby tie vzťahy neboli, také zložité. Keby stačil jeden úsmev, k nemu dve-tri slovka a bolo by to. Ako v tej pesničke. To by asi nedopadlo dobre, zasmiala som sa. V živote som nikdy nemala veľa šťastia na lásku. Možno, ak by mi to vyšlo, konečne by som zabudla na problémy v rodine. Na to, že nemáme na poriadnu dovolenku, že na Vianoce si nemôžeme dovoliť takmer žiadne darčeky. Zatiaľ čo moje kamarátky si kupujú všetko, čo im zíde na myseľ, ja si nemôžem kúpiť ani jednu bagetu bez toho, aby som nemala výčitky svedomia. Vyriešila by to láska? Počas hádky mojich rodičov by som mu mohla zavolať alebo by som s ním niekam utiekla. Niekam ďaleko, kde by sme boli len my dvaja. Asi si to prikrášľujem, ale láska je to, po čom túžim zrejme najviac vo svojom živote. Nie sú to peniaze, sláva ani moc. Láska, ten krásny pocit, ktorý zaplaví celé telo, paralyzuje mozog a pohltí srdce. Zatieni bolesť, strach a smútok. Človek sa cíti ako znovuzrodený, akoby mal nekonečne veľkú silu. Pozriem sa naňho pohľadom plným nehy a on mi ho opätuje. Teda, aspoň takto to opisujú v knihách, filmoch, divadlách, piesňach a v zamilovaných príbehoch mojich kamarátok. Je to naozaj tak? Aká je prvá pusa?

,,Pre pána kráľa, Stela," dala som si facku, ,,prestaň, si trápna."

Ja viem iba, aké je to milovať, no netuším, aké je to byť milovaný. Kiežby som to niekedy zažila a zabudla na starosti každodenného života.