V mojej hlave

Druhá časť: 39. U starej priateľky

     Sedela som na posteli a rozmýšľala som nad svojím život. Už zase. Keď som konečne prijala svoju minulosť, nemohla som prestať myslieť na prítomnosť. Najviac ma znepokojovalo to, že jej budem musieť čeliť. No teraz som silnejšia. Či to je dosť na to, aby som zvládla nové problémy, neviem.

,,Klop, klop, môžem?" ozvalo sa spoza dverí.

,,Jasne, je to predsa tvoj dom," zasmiala som sa, ale akosi nútene.

Dvere sa pomaly otvorili a v nich stálo dievča s rovnými čiernymi vlasmi a jemným úsmevom na tvári. Jej tmavohnedé oči si ma skúmavo premeriavali.

,,Ako sa máš?" spýtala sa napokon a sadla si na kraj postele.

,,Dá sa to, teda, cítila som sa aj lepšie, ale za posledný týždeň sa cítim asi najlepšie," vysypala som zo seba.

Čiernovláska sa konečne uvoľnila a usmiala sa na mňa: ,,To je super, takže mi už prezradíš, prečo si ma tu tak prepadla ráno o tretej?"

,,Neprepadla som ťa, dala som ti predsa vedieť, že prídem," bránila som sa so smiechom.

,,No to hej, ale nepovedala si mi, že prídeš tak neskoro... alebo skôr skoro."

,,Musela som počkať, kým otec zaspí a až potom som sa mohla nepozorovane dostať z domu."

Zamyslene sa na mňa zahľadela. Vedela som, čo znamená tento pohľad.

,,Čo je? Tváriš sa, akoby si ty nikdy neutiekla z domu," zasmiala som sa, ale bolo mi ľúto, že to zašlo až takto ďaleko a ja som musela utiecť.

Teda, nemusela som, ale nevedela by som si predstaviť vídať otca každé ráno a večer. Jesť s ním pri jednom stole a spať v jednom dome. Bola by to hotová pohroma. Domov sa nevrátim, aspoň teraz nie. Musím to všetko vstrebať a ujasniť si svoje priority.

,,Len mi nejde do hlavy, prečo si utiekla, čo také hrozné sa muselo stať? Keď si dobre spomínam, nikdy si sa na rodičov nesťažovala."

Mima mala pravdu, teda, o tom sťažovaní sa. Svoje problémy som si nechávala pre seba. Všetko, čím som sa trápila, bolo podľa nej to, že si nemám čo obliecť alebo to, že som dostala z geografie dvojku. Pravda však bola iná. Rodičia sa hádali deň čo deň. Spočiatku to nebolo také strašné. Proste som sa zatvorila do izby a prečkala som tam nepokoje, ale pár mesiacov pred maminou smrťou sa škriepili neustále. Ani sama neviem, čo si jeden druhému vyčítali. Raz to bolo o peniazoch, inokedy o neznesiteľnej svokre a občas aj o mne.

,,Ja viem, ale od maminej..." nevedela som to slovo vysloviť aj napriek môjmu rozhodnutiu, že sa s tým zmierim, ,,smrti sa všetko zmenilo. Otec sa o mňa začal viac zaujímať, poslal ma k psychológovi, keď zistil, že som znova začala fajčiť a..."

,,Ešte fajčíš?"

Zarazilo ma, že to bolo to jediné, čo jej na tom prišlo divné.

,,Nie, teraz už veľmi nie, len občas, keď sa cítim nanič."

,,Aha... pokračuj."

Mime som vyrozprávala všetko. Prezradila som jej aj veci, ktoré som si sama nechcela pripustiť, že sa stali. Neprišlo mi to divné, kedysi sme sa spolu takto rozprávali stále. Je pravda, že teraz to bolo iné, občas nastala chvíľa trápneho ticha alebo som jej musela dlhšie vysvetľovať nejaké svoje konania. Napriek tomu všetkému som bola rada, že mám pri sebe znova svoju najlepšiu priateľku. Cítila som sa pri nej bezpečne, mala som pocit, akoby som bola znova tá ružovo vlasá bláznivá tínedžerka.

,,...a tak som prišla sem," dokončila som dlhé rozprávanie.

,,Tak to bol celkom dlhý príbeh," zasmiala sa a potom sa pozrela na hodinky, ,,počuj, už musím ísť do školy, ale keď sa vrátim, tak sa o tom ešte porozprávame, ale asi až po tom tanečnom vystúpení."

,,No, Mima... neviem, či tam pôjdem, predsa len sa necítim na to, aby som všetkých znova videla..." koktala som.

,,Prosím ťa, Stela, to ti len prospeje. Vyzeráš, akoby ťa prešiel traktor."

,,Ale..." chcela som sa z toho nejakým spôsobom vyhovoriť.

,,Dobre, Stela, nechcela som ti to povedať takto, ale to vystúpenie je moja posledná šanca, ako ich vidieť tancovať."

,,Čože? Prečo?"

,,Odišla som odtiaľ."

,,Prečo? Tanec predsa miluješ."

,,Áno... strácalo to tam však úroveň."

,,Aha."

,,Takže už chápeš? Nemôžem sa tam ukázať sama a ani s niekým, kto tam nechodil."

,,Preto si mi napísala? Aby si sa nestrápnila?" dotknuto som sa opýtala.

,,Ale nie, to bol len bonus, pravda je, že si mi chýbala," usmiala sa na mňa a ja som vedela, že to myslí úprimne.

,,No dobre, pôjdem."

,,Super," zajasala a postavila sa.

Myslela som si, že ma bude chcieť objať, no nespravila to.

,,Tak ja idem a ty sa tu zatiaľ daj dokopy. Netráp sa premýšľaním nad chlapcom, ktorý si ťa nezaslúži. Ak by ťa mal totiž rád, povedal by ti pravdu alebo by sa aspoň ozval."

,,To ma netrápi, ide o otca... a Mimoňov a..."

Mima sa začala smiať ako zmyslov zbavená: ,,Stela, mňa neoklameš, vidím ti to v očiach. Ok, ale teraz už fakt musím ísť. Ahoj."

,,Čau," potichu som povedala.

Počkať, nie sú náhodou oddnes jesenné prázdniny? Asi som už stratila pojem o čase. Chvíľu som ešte mlčky sedela na posteli, no potom som sa postavila a vybrala som sa do kúpeľne. Postavila som sa pred malé zrkadlo, ktoré viselo nad umývadlom. Znova som vyzerala ako nejaký prízrak. Pokožku som mala bledú, pery popraskané, vlasy neupravené a pod očami som mala tmavé kruhy. Zamračila som sa na svoj odraz.

,,Vzchop sa!" prikázala som mu.

Nič sa však nestalo, a tak som si tvár opláchla studenou vodou.

,,Počuješ? Prestaň!" skríkla som.

Zamračená tvár sa na mňa však stále gánila.

,,Prečo to robíš?" opýtala som sa teraz o poznanie smutnejšie.

Lebo ho mám stále rada, odpovedalo mi moje srdce, zatiaľ čo ho môj mozog presviedčal o opaku. Malo ale pravdu. Aj keď som si to nechcela priznať. Veď som sa s ním ani nestihla rozlúčiť. Potrebujem sa s ním aspoň rozlúčiť. Ale ako? Neodpovedá mi na žiadne správy ani telefonáty. Začala som premýšľať. No nič mi nenapadlo. Zúfalo som si prehrabla mastné vlasy. Keď mi odrazu niečo zišlo na um.

Klára.