V mojej hlave

8. ,,Uvidím Siu!"

      Sedela som na pohovke a pozerala som telku. Otec bol v práci, a tak som si k tomu otvorila aj čokoládu z mojej tajnej skrýše. V televízii dávali samé hlúposti. Prepínala som program za programom, no stále nič. Chcela som si robiť domáce úlohy, ale bola som na to príliš unavená. Posledný mesiac bol naozaj zvláštny. Už som v škole nesedela na mieste, ale bavila som sa s Mimoňmi. Boli to veru zvláštni ľudia, no predsa mali čosi do seba. Zväčša sme sa zhovárali o hudbe a filmoch. Teda, ja som bola ticho a oni sa rozprávali, nebola som totiž veľká odborníčka na tieto veci. Ale začínala som sa do školy tešiť, čo bolo naozaj nezvyčajné. Už som pochopila Erikovu prezývku veľké E. Bolo to, preto, že vždy, keď chcel nejaké slovo zdôrazniť, povedal napríklad: „Bolo to husté s veľkým H." Možno aj to ho robilo trocha zvláštnym, no bola tu ešte jedna vec, ktorú robil. V uchu mal stále jedno slúchadlo, a tak sa pomerne často stávalo, že niekoho nepočul alebo si uprostred ticha začal pospevovať. Simon bol pravý opak, vždy chcel všetko vedieť, počuť a odpovedať na otázky, ktoré mu neboli určené, ale inak bol fajn. Pochádzal z Pensylvánie v USA. A bolo to aj počuť. Zvykol nejaké slovenské slova skomoliť alebo nahradiť americkými výrazmi a nosil okuliare, aj keď ich nepotreboval. Ria sa správala ako chalan, večne pretekala v rôznych hlúpych súťažiach. Kto pľuvne ďalej, kto vyskočí vyššie, či pretláčanie. Vždy však vyhrávala, preto si získala obdiv mnohých chlapcov. Tara, to bol pre mňa večný oriešok. Nebola mi ktovieako sympatická. Jediná mi k Mimoňom nejako nepatrila. Bola totiž celkom normálna. 

,,I've battled demons that won't let me sleep..." zdvihla som telefón, ktorý mi začal zvoniť.

,,Prosím?"

,,Stela?"

,,Kto je pri telefóne?" Zväčša nezdvíham neznáme čísla. Neviem, prečo som dnes urobila výnimku.

,,Tu je Simon,"

,,Odkiaľ máš moje číslo?"

,,Dala mi ho Ria, ale to nie je-"

,,Čože? A skade ho má ona?"

,,Hej, počúvaj ma. Vieš ako som vravel, že má byť ten koncert?"

,,Jasné," potvrdila som mu skleslo, pretože som sa nedávno dozvedela, že tam vystúpi aj moja obľúbená speváčka Sia a lístky boli úplne vypredané.

,, No a nastala zmena. Tara ochorela a nemôže ísť, napadlo mi, či by si nešla ty?"

,,Ja..."

,,Poď, bude sranda,"

,,Nemám peniaze na lístok," vychrlila som zo seba.

,,Potom mi to vrátiš. Veď stál len 20 eur. A navyše, ak by si nešla, tak nemám ten lístok komu dať, čiže by som o tie peniaze celkom prišiel."

Tentoraz som ho neprerušovala, vedela som, že ten lístok by celkom určite získal nejakého iného majiteľa, ale moja túžba po tom, aby som videla Siu naživo, bola obrovská.

,,Ok, pôjdem,"

,,Great! Stretneme sa v meste a odtiaľ nás autom odvezie Erikov brat na koncert. Môže byť o piatej?"

,,Samozrejme," prikývla som, aj keď to nemohol vidieť.

,,Teším sa, ahoj," rozlúčil sa, ani nečakal na moju odpoveď a zložil.

Ruku, v ktorej som mala mobil, som položila na pohovku a chvíľu som len tak sedela a dívala sa pred seba, potom som pomaly vstala a... Začala som od nadšenia skákať a výskať.

,,Pane na nebi, to nie je možné! Uvidím Siu!" skočila som znova a vtedy ma zabolela noha.

Upokojila som sa a sadla si znova na červenú pohovku. Hlava sa mi krútila od náhleho prívalu šťastia a cítila som, ako mi v celom tele začala rýchlejšie prúdiť krv. Musím sa ísť pripraviť, zišlo mi na um a už som bežala do svoj izby. Čo si mám na taký koncert vziať? Ešte nikdy som na žiadnom naozajstnom nebola. Zapla som si mobil a o pár minút som ho zase vypla. Čiže potrebujem niečo teplé, to je zrejmé. Pristúpila som k svojej skrini a začala som sa v nej prehrabovať. Po asi polhodine vyhadzovania všetkého môjho oblečenia a brblania nad tým, aké je nevhodné či detské som našla to, čo som potrebovala. Čierne pančuchové nohavice a šaty s dlhým rukávom. Boli to biele šaty s čiernymi rukávmi, ktoré mi siahali asi po kolená. V oblasti hrudníka mali čierny nápis I'm still breathing I'm alive a pod ním bola vyobrazená kreslená Sia vo fialovom kabáte s čiernym klobúkom na hlave a svojou bielo čiernou parochňou tak, aby jej nebolo vidieť do tváre. Boli tri hodiny poobede, takže som mala presne dve hodiny.

,,Zlatko si doma?" zakričal na mňa otec a ja som okamžite vybehla z izby. Stála som na schodišti, otec dole a len na mňa zízal.

,,Ahoj, oci," pozdravila som ho potichu.

,,Stela... Chystáš sa niekam?"

Vedela som, prečo je taký zaskočený. Tie šaty som dostala pred dvomi rokmi na Vianoce. Tak veľmi som ich chcela. Celý rok som o nich básnila, no vedela som, že sú pridrahé, aby mi ich rodičia kúpili. Aj keď v tých časoch naše finančné problémy neboli také kritické, ako sú teraz. Nakoniec som ich predsa len dostala. Bola som z nich nadšená. Tie Vianoce boli najkrajšie, ktoré som zažila a nielen kvôli tým šatám. Boli sme celá rodina spolu, spievali sme si, hrali scénky a jedli sme perníky, vanilkové rožky a medvedie labky. Nový rok mal byť presne taký istý. Nebol však, všetko sa zmenilo a Vianoce sme od vtedy trávili, akoby to bol bežný deň. Dali sme si síce darčeky a jedli sme slávnostnú večeru, no bolo to iné. Tie šaty mi pripomínali, čo som stratila, preto som ich na sebe nemala celú večnosť. Až do dnešného dňa.

,,Vlastne áno. Teda... Môžem ísť?" bola som z jeho výrazu tváre tak namäkko, že som sa ho to spýtala.

,,Určite áno," usmial sa na mňa.

,,Vďaka," povedala som a otočila som sa, že sa ešte učešem.

,,A kam to vlastne ideš?"

Jeho otázka ma zaskočila, nezvykol sa ma to pýtať. Bol rád, keď som bola z domu preč.

,,Na koncert. Bude tam aj Sia," ukázala som na šaty.

,,Och, chápem. A s kým tam ideš?"

,,Ja... S... Kamarátmi... Asi," posledné slovo som zamrmlala, aby ho nepočul.

Celkovo som výraz kamaráti použila preto, aby sa ďalej nevypytoval. Neboli to kamaráti, iba spolužiaci.

,,Potrebuješ nejaké peniaze?"

,,Myslím, že áno."

,,Dobre, tak poď na chvíľu dole."

Prikývla som a zišla po schodoch na chodbu. Otec si vytiahol z bundy peňaženku a párkrát ju celú prehľadal.

,,Prosím," natiahol ku mne ruku s dvadsiatimi eurami.

,,Ďakujem," pípla som.

Ďalej sa ma už nič nepýtal, a tak som vybehla znova hore a nachystala som sa. Svoje tmavohnedé vlasy som si zaplietla do provizórneho francúzskeho vrkoča. Pred zrkadlom som sa pozerala na svoj odraz. Tvár som mala chudú a bledú. Pod očami mi svietili tmavozelené kruhy. Pery som mala suché a popraskané a obočie neupravené. Totálne som zanedbala som výzor. Tvár som si opláchla studenou vodou a nechala som ju, aby mi stiekla až na krk, potom som si vzala uterák a utrela som sa. Zízala som na seba ako na nejaké zjavenie. Vzala som si pinzetu a začala si trhať obočie. Po minúte ma to však prestalo baviť, tak som s tým prestala. Tvár som si ošetrila krémom a na pery som si naniesla pomádu. Nevyzerala som k svetu, ale o to som sa ani nesnažila. Bola som nadšená, že Siu uvidím naživo, no nemala som v úmysle zabudnúť na všetko, čo sa mi stalo, pretože aj keby som chcela, nešlo by to. Bola som tým poznačená na celý život. Pozrela som na hodinky. Bolo 15:45. Mala by som už ísť. Rýchlo som si vzala batoh, kde som si zbalila všetky potrebné veci vrátane mobilu, peňaženky s tridsiatimi eurami a svojho zápisníku, kde som už mala zopár autogramov od celebrít, no neznamenali pre mňa veľa. Dole som si obula čierne šnurovacie topánky a koženú bundu.

,,Už ideš?"

,,Áno."

,,Môžem ťa zviesť," navrhol mi otec, no ja som len pokrútila hlavou.

,,Aj tak ťa tam hodím."

,,Ale ja..."

,,Nechceš, aby som videl tvojich kamarátov?" zasmial sa otec.

Nie! Nechcem, lebo to nie sú moji kamaráti. Nepovedala som však nič.

,,Počkaj ma vonku, hneď tam budem,"

S povzdychnutím som vyšla von a zabuchla som za sebou dvere. Čo ak by som proste odišla? Nie, zahriakla som svoj vnútorný hlas. Prečo vlastne nechcem, aby ich videl? Možno kvôli Simonovi a Erikovi. Sú to chlapci. Nikdy som sa nebavila s chlapcami, iba s dievčatami. Bol iba jeden, a o ňom ani netušil. Hlavou sa mi začali preháňať otravné myšlienky. Pokrútila som ňou práve vo chvíli, keď som sa išla už-už rozplakať. Je to už rok a jeden mesiac, no stále to nepredstaviteľne bolí. Kiežby som na to všetko už zabudla.