V mojej hlave

40. Strach

     Nemala som v pláne Kláru kontaktovať, chcela som zistiť, kde sa asi nachádza a aj sa mi to podarilo. Keďže žijeme vo svete sociálnych sietí, našla som ju ľahko. Stačilo si prezrieť zopár jej profilov a dozvedela som sa, že dnes bude na halloweenskom tanečnom vystúpení. Áno, presne na tom istom, čo aj ja s Mimou. Aká náhoda, nie?

Náhody predsa neexistujú. Je to osud, zajasalo moje srdce.

Skľudni hormón, zareagoval môj mozog a ja som mu bola vďačná za jeho chladný prístup.

Ak bude Klára na tej akcii, je celkom možné, že tam bude aj on, ale nie stopercentne. Nevadí. Toto je jediná príležitosť, ktorá sa mi za dlhší čas naskytla. Možno sa konečne dozviem, prečo mi to chlapci robia, prečo mi stále ubližujú.

Stála som v sprche a púšťala som na seba teplú vodu. Rozmýšľala som nad tým, čo poviem, ako sa budem správať, či naňho nakričím alebo sa budem tváriť, akoby sa nič nestalo. A bude so mnou vôbec chcieť hovoriť, keď sa mi doteraz vyhýbal? Tok myšlienok prerušilo zvonenie telefónu. Vypla som vodu a vzala som si uterák. Nebol to môj mobil, ja som mala iné zvonenie, ale predsa len to mohlo byť niečo dôležité. Zbehla som po schodoch dole a na kuchynskom stole som našla zdroj hlasného zvuku. Podľa všetkého to bol Mimin mobil. Mal čierny obal s nápisom Don't touch! a prívesok v tvare tanečných topánok. Volalo jej neznáme číslo. Rozhodla som sa, že ho zodvihnem, čo ak to je niečo dôležité.

,,Haló?"

,,Miriam? Tak čo, prídeš dnes na to vystúpenie?"

,,Ehm..."

,,Budem ťa čakať v upratovacej miestnosti pred vystúpením."

,,Ja ale nie som Mima, teda Miriam, no budem jej tlmočiť váš odkaz alebo tvoj. Kto vlastne volá?"

Na druhej strane nastalo ticho, ale potom sa predsa ten niekto ozval: ,,Kto si, keď nie si Mima?"

Zaváhala som: ,,Stela, som jej kamarátka."

Znova ticho: ,,18:50 v upratovacej miestnosti, nech prinesie peniaze a nech príde sama!"

,,Ok," váhavo som odvetila a potom zložil.

Chvíľu som držala telefón v ruke a uvažovala som nad tým, do čoho sa znova zaplietla. Asi mi to povie sama, keď jej budem rozprávať, čo mi povedala osoba, ktorá volala, pomyslela som si a rýchlo som sa vrátila do sprchy. Pre istotu som so sebou vzala aj jej mobil.

Keď som sa osprchovala, obliekla som sa do starého trička a nohavíc, ktoré som si narýchlo vzala so sebou z domu. Potrebovala som však niečo vhodnejšie, a tak som zamierila ku Miminej skrini. Kedysi sme si menili a požičiavali oblečenie takmer stále, takže som to nepovažovala za niečo, čo by ju mohlo naštvať. Otvorila som veľkú drevenú skriňu a začala som hľadať. Po asi dvadsiatich minútach som našla konečne niečo vhodné. Prekvapilo ma, že asi polovica jej oblečenia bola špinavá či len pokrčene hodená do skrine. Toto sa na ňu nehodilo. Svoje oblečenie si vždy chránila a vážila. Vtedy som si uvedomila fakt, že som ju už dlho nevidela, zdá sa, že sa zmenila.

Vzala som si jej zelené vlnené šaty a zatvorila som skriňu. Mala by som si k tomu dať aj nejaké doplnky, napadlo mi, a tak som ich začala hľadať. Najprv som otvorila komodu, kde ich mávala predtým, no teraz tam neboli. Potom mi napadlo, že by mohli byť v jej nočnom stolíku. Boli tam, ale šperkovnica nebola to jediné, čo som tam našla. Vzala som do ruky injekčnú striekačku. Srdce mi zamrelo. Pane na nebi. Bola som vyvedená z miery. Posadila som sa na jej posteľ. Nevedela som, čo mám v tej chvíli robiť. Snažila som sa nájsť nejaké iné vysvetlenie, no nič mi nenapadlo. Skutočnosť, že Mima zrejme užíva nejaký druh drog, mi vyrazila dych. V minulosti mala problémy s alkoholom a cigaretami, ale to bolo všetko. Teda, aspoň čo viem ja. Muselo to začať až po našej hádke. Spoznala by som, keby užívala drogy. Zamyslela som sa. Keď som včera Mimu po prvýkrát uvidela, prišlo mi, že mala nezdravú farbu pokožky. Ale to si nikto nevšimol? Kde sú vlastne jej rodičia? Veď tú striekačku ani veľmi neskryla. Hneď, keď som otvorila jej nočný stolík, uvidela som ju.

Keď prišla Mima, bola som odhodlaná všetko jej povedať. Ako sa o ňu bojím a aké je to neskutočne nezodpovedné. Takto si ničiť zdravie. No keď som ju zbadala kráčať do kuchyne, pochytila ma nervozita.

,,Ahoj," zamrmlala, ,,čo si dnes robila?"

Dáš to Stela, posilňovala som sa v duchu.

,,Mima, vysvetlíš mi, čo má znamenať toto?" spoza chrbta som vytiahla striekačku.

V tú chvíľu zamrzla na mieste ani nežmurkla.

,,Stela," začala sa smiať a podišla ku mne, ,,ja ti to vysvetlím."

,,Naozaj?" neveriaco som sa na ňu pozrela, ,,ako chceš toto vysvetľovať?"

Neprestávala sa smiať. Nebol to však príjemný smiech, skôr mi naháňal strach.

,,Stela, daj mi to," natiahla sa po striekačke, no keď som ju rýchlo schovala za chrbát, prestala sa smiať.

,,Povedala som ti, vráť mi ju!" skríkla a skočila smerom ku mne.

,,Mima, upokoj sa," začala som pomaly ustupovať.

,,Daj to sem!"

,,Mima, prestaň," schovala som sa za stoličku.

,,Mne sa neschováš," zhodila stoličku a vrhla sa po mne.

Teraz som sa začala už vážne báť. Dívala sa na mňa uprene, no jej pohľad som nespoznávala. Bolo ako vymenená. Nie, bola presne taká istá, ako keď mi nadávala vtedy v nemocnici.

,,Mima!" skríkla som, keď mi schytila vlasy do rúk a začala ich šklbať.

,,Vráť mi ju! Počuješ?"

,,Dobre, len ma pusť!" vzlykala som.

Pomaly ma pustila: ,,A teraz mi ju daj!"

,,Si šialená," vystrašene som jej hodila striekačku k nohám a vybehla som hore schodmi.

Musím odtiaľto vypadnúť, preblesklo mi hlavou. Začala som zbierať svoje veci zo zeme a hádzať ich do tašky, ktorú som si so sebou vzala z domu, keď som začula kroky. Preľaknuto som pustila tašku na zem. Mima stála v dverách izby a tvárila sa celkom normálne. Teda, až na to, že sa celá triasla.

,,Už som ti dala striekačku, čo ešte chceš?" koktala som od strachu.

Pomaličky sa ku mne začala približovať.

,,Chcem teba!"

,,Čože?" uskočila som dozadu.

,,Chcem, aby si išla na to vystúpenie."

,,Prečo? Idem domov, si blázon," vzala som tašku do rúk a chcela som sa dostať von z miestnosti, ale Mima mi to nedovolila.

Schytila ma za ruky a uprene sa mi pozrela do očí: ,,Nemáš na výber."

Začala som so sebou mykať: ,,Prestaň!"

Pustila ma, no vzápätí mi niečo priložila k ústam aj nosu. Pritlačila ma k stene. Nevedela som sa hýbať. Pomaly som strácala vedomie, až som ho stratila úplne