I Love My Sister

19.časť

Patrícia:

Keď rodičia dojedli upratala som stôl a špinavé riady som hodila do umývačky.

,,Keby ste aj s Markom niečo chceli, budeme v obývačke," povedala mama a usmiala sa na otca.

,,Dobre, mami," povedala som.

Chvíľu som si posedela pri stole a keď som odchádzala začal mamine zvoniť mobil.

Zobrala som ho zo stola a pozrela sa kto volá. Bolo to neznáme číslo tak som ho zaniesla a mamka to hneď zdvihla.

,,Prosím?" spýtala sa s úsmevom na tvári.

No keď jej neznámi hlas do telefónu niečo povedal, úsmev jej zmizol z tváre. Obávala som sa, že sa niečo hrozné stalo. Po lícach jej začali tiecť slzy a ja som si v tom momente uvedomila, že sa niečo stalo Markovi.

Keď dotelefonovala položila telefón na stôl a povedala to na čo som pred chvíľou myslela ja.

,,Marko mal autonehodu je v nemocnici. Musíme ísť za ním," slzy som mala na krajíčku. Bolo mi hrozne. To si asi ani neviete predstaviť.

Rýchlo sme nastúpili do auta a šli sme. Prečo sa nám toto deje? Chvíľu sme šťastný ale o pár dní alebo pár hodín vám zmizne úsmev z tváre a zostanú slzy na plač.

Tak veľmi sa bojím, že to je vážne. Už sme boli skoro tam.

Vystúpili sme s auta a šli smw smerok k nemocnici.
Keď ame boli vo vnútri zastavili sme sa na recepcií.

,,Prosím vás ked leží Marko Germúd?" spýtal sa otec.

,,Stále ho operujú takže budete si musieť počkať. A choďťe na prvé poschodie a počkajte kým vám doktor objasný situáciu."

,,Ďakujem," povedal otec a hneď sme kráčali na prvé poschodie. Nikto z nás sa neodvážil povedať ani slovko.

Po nekonečnom čakaní na doktora sa otvorili jendy dvere a z nich vyšiel vysoký muž v bielom plášťi a zarastenou bradou. Bol tak v strednom veku.

Pozrel sa do papierov a hlavu otočil k nám.

,,Vy ste rodina pána Germúda?" spýtal sa a znovu začal študovať papiere.

,,Áno, prosím vás ako je na tom náš syn?"

,,Keby vášho syna privezú o minútu neskoršie už by tu nemusel byť. Je po ťažkej operácií, a je v umelom spánku má zlomenú právu nohu a pomliaždené rebrá, ale po čase sa to všetko zahojí. Ale žiaľ nevieme kedy sa preberie. Musíte byť trpezliví," dopovedal doktor a už odchádzal z chodby.

Nemôžem tomu uveriť. Je v kóme. V kóme. Tieto slová sa mi v hlave prehrávali asi milión krát. Strašne ho milujem a nechcem o neho prísť. Zažili sme toho veľa, budeme musieť zvládnuť aj toto. Len prosím nech sa preberie. Z mojích myšlienok ma vytrhol otcov hlas.

,, Ideme domov ak chceš poď s nami. Aj tak na dnes nám to stačilo."

,,Nie, zostanem tu," bola som už rozhodnutá, že sa odtiaľto ani nepohnem aj keby padali z neba kvapky krvi.

Rodičia už odišli. Nikto okrem mňa tu neni. Čo by sa stalo kedy som ho išla pozrieť? Síce mi to nikto nepovolil ale ja som šla. Potrebovala som ho vidieť.

Otvorila som dvere a pomaly ich potom privrela. Trhalo mi to srdce vidieť ho lezať na lôžku.

Stoličku, ktorá bola na kraji som si prisunula bližšie k nemu. Všade bol napojený na nejaké hadičky.

,,Láska, zostaň so mnou," povedala som mu potichu.

Bože povec, tú chvílu čo sme boli šťastný nám musela pokaziť autonehoda? Toto je náš osud?

Z rozmýšlania ma vytrhlo otvorenie dverí a následne vstup nejakej baby, ktorú som videla raz keď bol Marko s ňou u nás doma.

,,Čo tu robíš?" spýtala som sa odporne

,,Akože, čo tu robím prišla som naštíviť Marka."

Bola mi strašne nesympatická a keď k tomu pridala ten jej pisklavý hlas. No,fuj.

Ahojte. Tak je tu nová kapitola. Dúfam, že sa vám páčila tak ako tá predošlá kapitola. Som rada, že sa vám tento príbeh páči. A budem rada za každú podporu či už wote alebo koment. Na dnes sa s vami lúčim.