I Love My Sister

29.časť

MARKO:

Kopu zmeškaných hovorov, odoslané správy a stále nič. Strácam nádej...

Na vrchu šuflíka som schmatol krabičku cigariet, ktoré mi tu po poslednej nášteve zanechal Mišo a s povzdychom som sa rozhodol ísť na balkón jednu si zapaliť.

Má to niečo spoločné s tým snom?

...alebo som ju prestal baviť?...

Zapálil som si druhú cigaretu a popri tom rozmýšlaní som započul, že mi zvoní mobil. Bolo mi jedno,že práve držím v ruke cigaretu rýchlo som vbehol dnu a pozrel kto mi volá.

Na obrazovke som uvidel meno...

....môjho najlepšieho kamoša, už som bol vážne zúfali, že to nie je ona...

Rozmýšlam či dvihnem alebo nie, ale nakoniec som si vybral prvú môžnosť.

,,Čau kámo, mám nový kšeft," než stihnem niečo povedať hneď to na mňa vybalí. Fakt sa teraz nemám chuť baviť o jeho novom koníčku, ktorý ho bude baviť minimálne týždeň. Zhlboka som sa nadýchol a vzápetí som vdzuch z pľúc vydýchol.

,,Teraz nie je vhodný čas. Zajtra sa porozprávame," vysypal som to zo seba tak rýchlo ako som len vedel a zložil som. Nemal som na nič a nikoho náladu.

Tá nečinnosť ma ubíja. Sám neviem, čo mám robiť. Keby ste na mojom mieste, čo by ste spravili vy?

JA: Ozvi sa!

Poslal som jej už naozaj poslednú správu a vydýchol som dym, ktorý sa dral na povrch. Koľká je to dnes? Desiata? Sám neviem a teraz mi to je absolútne jedno.

PATRÍCIA:

Bolo toho si toľko povedať až sme stratili pojem o čase a nejakým zázrakom sme sa ocitli v najlbižšom bare, aký v meste bol.
Však viete ženy, vždy si majú, čo povedať.

,,A Leo taký, že bola chyba sa stebou rozísť," fakt nechcem počúvať o svojom bývalom. Prišla som sem na babskú jazdu s mojou najdrakšou kamarátkou tak si to netreba užiť.

,,Prestaňme sa baviť teraz o nejakom Leovi a pome si zatancovať. Dnes sa žije, drahá," dopovedala som a usmiala som sa na ňu.

RÁNO:

Zabávali sme sa až do skorého rána, no na následky tejto noci sme nejak extra nepremýšlali a preto sa zobúdzam pod nejakou prykrívkou, ktorá mi kryje asi odhalené telo.

V hlave mi buší ako o život. Je to nekontrolovateľné až sa rútim do priepasti menom Marko. Bože, len to nie. Nie. Nie. Nie. Opakujem si v hlave dookola, toto sa nemalo stať. Och, môj bože.

MARKO:

Celú noc v hlave preležané myšlienky, ale ani za nič na svete som nemohol príjsť na to, že prečo sa ani raz za tento poondiaty čas neozvala.

...Možno som bol náhrada za niekoho...

...Možno som až priveľmi ľúbil...

...Možno všetko je len možno...

Asi je tých otázok až priveľa na jedného človeka, ktorý sa za chvíľku môže unudiť od toľkého zúfalstva, čo v ňom prekypuje zo dňa na deň.

Je niečo po šiestej a ja vysedávam na parapete okna a fukam dym.

Môže sa stať, že človek si na to zvykne raz a potom to robí stále?

A zas to robím. Pýtam sa otázky na, ktoré ani ja sám neviem odpovedať. Prosím strelťe mi takú silnú facku nech na to zabudnem o to jediné vás prosím.

Nemá to cenu tu vysedávať ako kôpka nešťastia, idem do sprchy a ako vzorný žiak tak aj na druhú hodinu, čo ani neviem čo máme. Aké smiešne,že vzorný. Nikdy som nebol a nehodlám sa to zmeniť.

PATRÍCIA:

Ako sa mu teraz pozriem do očí?

Čo bude ak mu to poviem?

Behajú mi myšlienky kade tade a som z toho čoraz zúfalejšia ako napríklad pred dvoma minútami.

Práve idem domov a pôjdem do školy aspoň na chvíľu sa strasiem svojích myšlienok. On už určite v škole je a bojím sa toho, keď ma uvidí a práve vtedy...

MARKO:

Vpálim do budovy ako veľká voda až kým som nenarazil do niekoho a nezhodil som mu učebnice. Dotyčnému som pekne krásne vynadal, že nech dáva nabudúce pozor a kuká pred seba, pretože ten kto ho nabudúce zrazí nebude k nemu milý ako ja, čo som sa musel zohýnať pre nejaké blbé učebnice nejakého šprta z prvého ročníka.

Našiel som svoju triedu a otvoril som dvere, či je alebo nie je učiteľka v nej to ma nezaujímalo tak ako vždy. Vždy som si chodil po svojom a učiteľia ma za to posielali na koberček k riaditeľovi až sa to stalo ako moja rutina, ale ony nevedia, že keď som u riaditeľa mám kávičku na stole a kecáme o všetkom a zároveň o ničom. Poviem vám ten chlapík je fakt týpek.

,,Pán Germúd, meškáte," povedala naša triedna.

,,Viem," odfrkol som si a šiel si sadnúť k Mišovi.

,,Ale to vás neospravedlňuje, že to viete....," blá, blá a samé blá tam som už úplne vypol.

,,Pani učiteľka," skočil som jej do reči, ,, nerožčulujte sa, budete mať vrásky a to určiťe nechcete," povedal som, čo najtichšie a usmial som sa tým mojím typickým  narcistickým úsmevom, po ktorom tak baby slintajú a pravé teraz to nebolo inak. No ony nevedia, že moje srdce patrí len jednej osobe a tak  to navždy ostane.

A znova sme pri nej.

Vie ma rozosmiať, keď mi je najhoršie...

Vie, že ju milujem a nehodlám ju nikdy opustiť...

A takto by som to mohol vymenovávať až do večera, lenže po piatych odsekoch vás to prestane baviť a vlastne by vás to asi ani nezaujímalo.

Je tu nová časť. Niečo nové sa nám tu rysuje. Môžťe kľudne písať do komentára, čo si o tom myslíte. Budem rada ak ma podporíte či už votom alebo komentárom, ale beriem aj negatívne veď je to váš názor a ten si nikto neberie. Páči sa vám? Majte príjemný zvyšok dňa a uvoľnite svoje napäté telo pri mojej kapitole. Ahojte.😊❤