𝐹𝓇𝑜𝓂 𝓋𝒾𝓁𝓁𝒶𝒾𝓃 𝓉𝑜 𝒢𝒰𝒞𝒞𝐼 𝓂𝑜𝒹𝑒𝓁

Irrepressible

,,Dobre som ticho." Zamrmlem naježene.

,,Ďakujem. Chcel by som na tebe predstaviť tohtoročnú Gucci kolekciu. Síce ešte nemám presnú predstavu akoby to malo všetko vyzerať, ale s tvojou krásnou tváričkou, to bude jahoda." Neznámy muž mi venoval úsmev.

,,To je teda ponuka, ktorá sa určite neodmieta." Sladko som sa usmial.

,,Ale keďže mi Gucci a všetci ostatný ležíte niekde v zadku, ponuku odmietam." Sledujem ako pomaly úsmev z jeho tváre zmizne zatiaľ, čo môj úsmev sa ešte viac prehĺbil.

,,Tak a teraz keď sme si to už ujasnili, zastavili by ste prosím auto? Chcem vystúpiť."

-

Zúrivo som stískal volant v rukách na ceste domov. Síce ten chlapec oplýval krásou, no jeho charakter ma každou sekundou viac a viac vytáčal. Ale vedel som, že bez neho sa nebudem môcť pohnúť z miesta. Na to ma až príliš zaujal, aby som ho nechal na pokoji.

Nevzdám sa ho. Dostanem to, čo chcem. Aj keby som to mal dosiahnúť zlou cestou.

Zaumienil som si a šliapol na plyn, keďže diaľnica o pol noci bola takmer prázdna, na Soulské pomery.

Po príchode domov som hodil kľúče od auta do misky na kľúče a namieril si to do kuchyne, kde ma čakala verná fľaša tej najlepšej Whiskey. Vzal som z poloorázdnej skrinky pohár a nalial si z nej až po okraj ignorujúc všetko okolo seba.

Štvala ma situácia v akej som sa nachádzal. Nemal som dokopy nič a dátum predstavenia kolekcie sa blížil. S beznádejou v očiach som si odpil z jantárovej tekutiny menom whisky a vydýchol si.

Vzal som blok aj s ceruzou a vyšiel na terasu, ktorá bola prepojená s kuchyňou tenkými sklenenými dvermi. Opatrne som ich otvoril a bosými nohami prešiel po studenej, drevenej podlahe.

Zdvihol som hlavu k nebu a díval sa. Márne som hľadal hviezdy, keďže všetko to pouličné svetlo naokolo, dokonale prebilo malé svetielko vyžarujúce z hviezd.

Znovu som si povzdychol a sadol si na pletený gauč. Svetlo, ktoré vychádzalo z kuchyne mi dokonale stačilo a ja som sa pustil do navrhovania.

-

Díval som sa na oblohu a v ruke držal fľašku alkoholu. Ani sám som nevedel, čo v nej bolo, ale bolo to to jediné, čo som si mohol dovoliť. Na cigarety mi neostalo, no to som už neriešil.

Stále sa mi v hlave prehrával okamih, keď som skoro narazil do chlapíka pred obchodom. Bolo to v tú sobotu? Áno, dokonale si to pamätám. Jeho fascinovaný výraz.

Hah, aké sladké.

Nikdy mnou nebol nikto fascinovaný. V sirotinci pobehovalo toľko detí, že sa už vychovávateľky prestali snažiť, zapamätať si všetky tie mená. Proste všetci sa volali ,,Hej ty!" alebo ,,Pusti to!".

Na tomto svete som sa cítil tak strašne osamelý. Mal som síce kamarátov, ale s nimi som nerozoberal svoje problémy a pocity. Nemal som niekoho takého kto by ma vypočul.

Až na fľašku alkoholu.

Zahihňal som sa a s láskou v očiach sa pozrel na onú fľašu.

Aká to irónia.

V detstve som si odriekaval, že nikdy sa nedotknem alkoholu, že neskončím ako môj otec vďaka, ktorému som tam kde som. A teraz? Mi jedine toto vie priniesť akýsi pocit, že na tomto svete ma čaká niečo viac ako len sklamanie.

-26.11. 2017