Tvoje slzy krehko pokropili hlinu pred náhrobným kameňom.
Cítil som sa strašne.
Predsa len to bola moja chyba.
Prosím, prestaň plakať.
Nenávidím keď ťa takto vidím.
Snažil som sa hladiť ťa po chrbte a utešiť ťa.
Ty však cítiš len chlad.
Nečudujem sa ti.
Som chladný ako duch.
No dúfam, že je vo mne aspoň trochu tepla z lásky, čo cítim k tebe.
Utrel si si slzy a smutne si sa usmial.
„Mohol si mi aspoň naznačiť, že ti niečo je,“
povedal si ticho.
„Ja viem,“
šepol som ti ticho do ucha.
Myslel som, že ma nepočuješ.
Ale ty si sa okolo seba obzrel akoby si ma počul.
Vtom som si niečo uvedomil.
Počul si ma.
Znamená to, že ma môžeš aj vidieť?
Dúfal som v to.
No ako si sa otáčal nikoho si nevidel.
Veľmi ma to sklamalo.
Myslím, že mám nádej až priveľkú.
Chcel si už odísť, no niečo ťa zastavilo.
Kľakol si si bližšie a šepol si:
„P- Patrick? A- ak ma počuješ a si tu povedz niečo alebo urob, prosím."
Počul som ťa jasne.
Zobral som do rúk sklenenú sošku a začal si ju obzerať.
Díval si sa na to ako na zázrak.
V očiach si mal slzy šťastia.
„Vedel som to, vedel!“
skríkol si od radosti.
Videl som ťa takto veľmi rád.
Položil som sošku a odišiel k tebe.
Chytil som tvoje chladné líca od studeného vetru do svojich dlaní.
Jemne som ťa pobozkal na čelo.
Striasol si sa.
„Bozk na rozlúčku,“
šepol som si pre seba.
Ty si to však počul.
„Už ťa nikdy neopustím tak to nehovor,“
poprosil si ma ticho.
Ty si však musel ísť domov.
A ja?
Ja som ostal sedieť na náhrobnom kameni úplne zmätený.
YOU ARE READING
Ghost Love
Short Story„Prosím nechoď..." Šepol som smutne. Prekvapene si sa otočil. Pribehol si späť. Prečo? Počul si ma? Teraz? Keď som bol na dne? Znovu? Šťastné a veselé Vianoce? V tomto prípade nie. Všetko sa raz musí zmeniť. No nie vždy k dobrému...
