Absurd mistake

KAPITOLA 10

Pomaly som sa začala prebúdzať zo spánku. Otvorila som oči a jasné denné svetlo ma na pár sekúnd ochromilo. Keď som si zvykla, porozhliadala som sa po izbe. Dievčatá ešte stále spia. Pozrela som na budík a zistila, že o niekoľko minút bude desať hodín ráno.

S povzdychnutím som sa znova hodila do perín. Ani si nepamätám o koľkej som včera odišla z helloweenskeho večierka. Ale viem, že to bolo okolo jednej nadránom.

A v tom som si spomenula na incident, ktorý sa včera odohral. James Sirius Potter ma pozval na tanec. Ten James Sirius Potter, ktorý pred dvoma mesiacmi ani nevedel ako sa volám! Je priam neuveriteľné, keď si predstavím ako som včera v jeho náručí tancovala. Povedal mi, že som krásna! Že som krásna! James Sirius Potter mi povedal, že som krásna! A ja som ani nevedela, že to je on. Keby nebola prišla Nicol... Nicol! Tá mrcha, čo si myslí, že jej James patrí! Že by ju mohol chcieť! To ťažko! Veď je to hotová muklovská barbie. Tipujem, že bez mejkapu by ju ani nikto nespoznal! Niežeby som si myslela, že mňa by nejako veľmi chcel, ale... Jednoducho mám pocit, že by som preňho bola lepšou voľbou...

Keď mi zaškvŕkalo v bruchu, usúdila som, že je najvyšší čas ísť na raňajky. Aké šťastie, že sa dnes neučíme...

Po rannej hygiene som sa prezliekla do rovnošaty. Za ten čas, čo som bola v kúpeľni už stihla vstať Lina aj Cat. Samantha s Teou ešte stále ležali zamotané v perinách.

„Pojdeme spolu na raňajky alebo vás nemám čakať?" spýtala som sa ich, keď Lina odchádzala do kúpeľne.

„Kľudne choď sama, mi dojdeme neskôr," odpovedala mi Catherina ospalo.

***

Sú dve hodiny poobede a ja stojím pred hradom zababušená v kabáte. Vietor mi rozfúkava vlasy a ja preklínam Mathiasa, ktorý tu už mal byť pred siedmimi minútami.

Keď som sa chystala znova uchíliť do hradu, vybehol z neho Mat zababušený rovnako ako ja.

S odmeraným výrazom som sa mu otočila chrbtom.

„Ale láska! Hádam sa na mňa nehneváš. Veď nemeškám ani len päť minút," pribehol ku mne a zozadu ma objal.

„Meškáš presne jedenásť minút!" hnevala som sa. Nezabudla som ohrnúť spodnú peru.

„Ale no..." Mat si ma otočil k sebe a pokračoval. „Nemôžeš sa na mňa hnevať. Mám veľmi vážny dôvod k tomu, že som meškal!" tváril sa tak vážne, že som sa takmer rozosmiala. Pretože on nevie byť vôbec vážny. Rovnako ako ja.

„Áno? Tak mi ten dôvod povedz a ja posúdim, či je dostatočne vážny."

„Bol som v kuchyni..."

„Načo?" spýtala som sa nedočkavo. Ak bol v kuchyni, tak mi možno doniesol nejaké jedlo.

„Bol som pozdraviť škriatkov, ktorý mi s radosťou pre teba upiekli zopár melasových koláčikov!" povedal a na dôkaz vytiahol spod kabáta krabičku s ozajstnými melasovými koláčmi.

„Ó Merlin! Ty si naozaj úžasný! Nikto na svete nemá tak skvelého kamaráta ako ja," nadšene som skríkla a hodila sa mu znova okolo krku.

„Ja viem, moja, ja viem," povedal a nežne ma pobozkal do vlasov. „Poď, nebudeme tu stáť. Prejdeme sa, aby nám nebola zima a po ceste môžeš ochutnať tie koláčiky."

Tak sme sa vybrali na prechádzku okolo hradu. Rozprávali sme sa o všetkom možnom aj nemožnom. Vyjedali sme tie najúžasnejšie koláčiky na svete a vôbec nám nebola zima.

Zistila som, že sa včera na večierku nebavil až tak veľmi, že ma hľadal, ale nikde ma nemohol nájsť, a že ho mrzí, že sme si včera spolu nezatancovali. Dokonca ho mrzelo aj to, že nevidel môj kostým, tak som mu sľúbila, že keď dostaneme fotky, čo sme sa fotili, jednu mu darujem. A aby som ho urobila šťastným, tak ako on mňa navrhla som mu, že si môžme zatancovať aj teraz.

A tak sme tancovali na popadanom lísti a smiali sa ako blázni, keď sa jeden z nás pošmykol. Ani sme si neuvedomili ako rýchlo utekal čas.

Keď sa začalo stmievať, vrátili sme sa do hradu.

„Ďakujem ti, Esmeralda. Naozaj. Stačí chvíľka strávená s tebou a hneď je svet krajší."

„To skôr ja tebe, Mat. Dlho som sa takto dobre nezabavila. Neviem, čo by som bez teba robila," usmiala som sa naňho a objala ho. On mi objatie opätoval.

„Uvidíme sa neskôr," rozlúčil sa so mnou pusou na líce a s úškrnom sa rozbehol svojím smerom.

Och, ten Mathias to je ale číslo... S obrovským úsmevom som sa vybrala do bystrohlavskej veže. No po pár krokoch ma zastavil niekoho hlas.

„Esmeralda! Počkaj prosím!" Obrátila som sa, len aby som uvidela Jamesa bežiaceho ku mne.

„Och, ahoj James. Potrebuješ niečo?" spýtala som sa, keď zastal pri mne.

„Nie, len som ti chcel poďakovať za včerajší tanec, pretože včera som ťa už nenašiel."

„Nemáš vôbec zač, aj ja ďakujem. Naozaj som si ho užila," povedala som, pričom som uprene hľadela do jeho prekrásnych očí.

„Je mi ľúto, že nás Nicol vyrušila," pokračoval a ja som nemohla odtrhnúť pohľad z jeho nádhernej tváre. Bola som ním taká omámená, že som ledva vnímala, čo mi hovorí. „Neviem, čo ti narozprávala, ale nechcem aby si včerajšok ľutovala. Nepočúvaj ju, niekedy rozmýšľam či má ona vôbec mozog v tej svojej krásnej hlave," zasmial sa a ja som sa pridala.

„To je v poriadku, vlastne som ani nepočúvala, čo mi to vykladala. Niečo o tom, že si iba jej alebo tak," znova som sa zasmiala a on tiež.

„Tak to ma teší, že si jej slová neberieš k srdcu. Myslím, že už budem musieť bežať. Rád som ťa videl," povedal, pričom sa na mňa stále usmieval a potom odkráčal preč.

Pred tým ako zahol za roh, sa na mňa obrátil a zakričal: „Tie ružové líčka od zimy ti naozaj pristanú!"

Omámene som si sadla na schody a rozmýšľala som o tom, čo sa pred chvíľou stalo.

Keď som sa konečne vracala do klubovne, mala som na tvári ten najväčší úsmev pod slnkom. A to som si po stretnutí s Matom myslela, ze šťastnejšia už nemôžem byť.