Absurd mistake

KAPITOLA 21

Dnes je sobota 27.1. James má narodeniny. Ešte pred vyučovaním sme sa stretli, aby som mu ako prvá popriala všetko najlepšie. Môj darček sa mu veľmi páčil, čo ma potešilo. Dala som mu fotoalbum s našími fotkami. Za ten necelý mesiac, čo sme spolu ich ešte nebolo nejak veľa, ale tak zas ani málo.

Momentálne sa pripravujem na tajnú párty, ktorú usporiadáva v núdzovej miestnosti. Len dúfam, že sa mu na to nepríde. Nechcem mať predsa zbytočné problémy. Na párty boli pozvané aj baby, ale ani jedna z nich nemôže alebo skôr nechce ísť. Ešteže tam bude Rose a Ashley, lebo neviem s kým by som sa tam rozprávala. Jamesových kamarátov ešte nepoznám. Iba Freda.

Natrela som si pery bordovým rúžom a bola som so sebou spokojná. Mala som na sebe čierne legíny a bordové tričkové šaty s dlhým rukávom. Vlasy som si nechala rozpustené, len som si ich jemne natočila.

Je o desať minút deväť. Baby sú ešte v klubovni. Vyšla som z izby a zošla po točitom schodisku dole do klubovne. Lina, Cat a Sam sedeli pred krbom a rozprávali sa. Prišla som k nim a oni si ma hneď všimli.

„Veľmi ti tie šaty pristanú,“ pochválila ma Lina a Cat so Sam súhlasne prikyvovali.

„Ďakujem. Aj mne sa páčia. Už idem, dobre?

„Dobre, daj si pozor, aby ťa nechytil Filch,“ upozornila ma Sam.

„A veľmi sa neopi,“ varovala ma Cat.

„A samozrejme, si to uži,“ dodala Lina.

„Ďakujem, budem si dávať pozor. Mám vás rada,“ povedala som dojato a naraz sme sa objali.

„Choď už, nech na teba James nečaká dlho,“ súrila ma Lina.

„Tak ahojte,“ rozlúčila som sa a vyšla som cez vchod pred klubovňu. Porozhliadla som sa okolo, ale Jamesa, ktorý ma tu mal čakať, som nikde nevidela.

„Ahoj zlatko,“ ozvala sa zrazu spoza mňa. Vyľakane som sa otočila a za mnou stál James.

„A-ako to? Veď si tu nebol,“ spýtala som sa vyvedená z miery.

„Mám toto,“ povedal a ukázal mi veľmi zvláštny plášť. Dotkla som sa ho a prekvapilo ma, aký bol jemný. Takú látku som ešte nevidela.

„Čo je to?“

„Neviditeľný plášť,“ odpovedal a aby som mu to uverila pretiahol si ho cez seba a zrazu zmizol. Nikoho som pred sebou nevidela, iba prázdnú stene. Priblížila som sa a dotkla sa miesta, kde mal stáť. Bol tam. Zložil si neviditeľný plášť a krásne sa na mňa usmial.

„To, aby nás nechytili. Nechcem ti urobiť zbytočné problémy,“ povedal a pobozkal ma na pery.
„Poďme,“ povedal a prehodil cez nás oboch plášť. Pritlačil si ma tesne k sebe, a tak sme v tichosti kráčali tmavým hradom.

„Odkiaľ ho máš?“ vyzvedala som, keď sme došli na piate poschodie.

„Od otca. Ten ho mal od svojho otca. Traduje sa v našej rodine už od nepamäti,“ povedal a zrazu zastal. „Sme tu. Tu je núdzová miestnosť.“

„Ale ja nič nevidím,“ povedala som a stále som sa pozerala na holú stenu. Nič na nej však nebolo. Vôbec žiadne dvere.

„To preto, že dvere sa objavia len vtedy, keď miestnosť potrebuješ. Vždy sa zariadi podľa tvojej potreby. Stačí, ak trikrát okolo nej prejdeš a budeš myslieť, na to, na čo chceš, aby sa miestnosť zmenila,“ vysvetlil mi. „Teraz trikrát prejdeme okolo a budeme obaja myslieť na miesto, kde sa môže bezpečne konať tajná párty pre päťdesiat ľudí.“