Absurd mistake

KAPITOLA 24

Pre všetkých to bol šokojúci oznam. Profesorka Gillová? Tá, čo nás učí elixíry? Pozerali sme na Albusa, ktorý naďalej plakal. Ashley ho chytila za ruku a smutne naňho hľadela. Lily sa pritúlila k pánu Potterovi a napäto sme čakali, kto sa ozve ako prvý.

„Pán Potter, ste si na sto percent istý, že to bola naozaj profesorka Gillová?“ spýtala sa McGonagalová vážne a bolo vidno, že aj ona tomu ťažko verí.

„Áno... Áno, som.“

„Ale prečo by to robila?“ nechápal James.

„Hovorila mi, že... Že nenávidí mojich a Rosiných rodičov. Pretože zastavili Temného Pána. Že chce, aby ste pykali za to, čo ste spôsobili...“ rozprával Albus. Bolo vidieť, že sa mu o tom ľahko nerozpráva.

„Prepáčte, ale budem vás musieť opustiť,“ povedal pán Potter.

„Kam ideš drahý?“ spýtala sa jeho manželka.

„Musím ísť na ministerstvo a s mojim tímom aurorov sa čo najrýchlejšie pokúsime chytiť Gillovú. Nech nám neujde. Zrejme vedela, že sa čoskoro Albus zobudí a prezradí ju, a tak zdúchla. Uvidíme sa neskôr, miláčik,” povedal a pobozkal pani Potterovú na čelo. „Albus, zlatko, sme radi, že si v poriadku. Lily, James, dávajte si pozor. Aj ty Esmeralda. Ashley, neboj, Albus bude na tom dobre. A dovidenia Minerva,“ rozlúčil sa s každým a rýchlo odišiel von dverami.

Vtom vbehla dnu madam Pomfreyová, ktorá sa takmer zrazila s pánom Potterom. „Dobre, vážení! Bola by som rada, keby ste Pottera nechali nech si oddýchne. Minerva, bude to pre neho najlepšie, však?“

„Áno, Poppy, máš pravdu. Mládež, vy sa vráťte do svojich internátov. Ginny, spravím ti kaktusový čaj?“

Tak sme sa rýchlo rozlúčili s Albusom, popriali sme mu skoré uzdravenie a opustili sme nemocničné krídlo.

„James, myslíš, že bude Albus v poriadku?“ spýtala sa ho ustráchane Lily, keď sme kráčali prázdnou chodbou.

***

O dva týždne bol začiatok mája. Vonku ozeleneli všetky rastliny a stromy. Povieval jarný vetrík, vtáčiky spievali a na Rokforte bolo všetko tak ako má byť. Žiadne útoky, žiadne nebezpečenstvo, žiadny šialený profesor a veľa, veľa učenia. Učitelia nás pripravovali na každoročné skúšky a my sme boli už z toho všetkého unavení.

„Esme, máš už tú úlohu z elixírov? Ten nový profesor je horší ako Gillová. Nechápem, prečo odišla. Mala som ju celkom rada,“ spýtala sa ma Lina, keď sme s babami sedeli v utorok po vyučovaní na školskom dvore a vychutnávali si jarné lúče slnka.

„Mám, včera večer som ju dopísala. Profesor Cortina nám dáva naozaj zabrať. Ani ja nechápem, prečo Gillová odišla. Možno musela...,“ klamala som. Nerobila som to rada, ale riaditeľka mi zakázala povedať čo i len slovo, čo o tom prípade viem. Nikto nevedel nič o Albusovom zakliatí, ani o tom, že Gillová je teraz v Azkabane.

„Že si ju môžem prečítať? Nemám už žiadne nápady, cítim sa ako vygumovaná. Toľko učenia nerobí dobre mojej pleti. Tea, povedz mi ako si prežila šiesty ročník a ako zvládaš tento posledný?“

„Vieš čo, Lina? Ani ja sama neviem. Dúfam len, že prežijem aj zvyšok,“ zasmiala sa.

„Sam, Cat? Vy čo si tam šepkáte?“ zahriakla ich Tea, keď si všimla, že sa do nášho rozhovoru nezapájajú.

„Prepáčte, my sa len dohadujeme, kedy pôjdeme za profesorom Longbottonom, aby sme mu pomohli. Sľúbili sme mu to a už sa tešíme, kedy konečne zrelaxujeme pri presádzaní rastlín,“ vysvetlila Samantha.

„To by sa mi nechcelo,“ zamrmlala Lina a naďalej si pilníkovala nechty. Ja som si vzdychla a s prekvapením som hľadela na Nicol, ktorá kráčala cez trávnik a zrejme mierila ku mne. Čo len tá odo mňa môže chcieť?

„Ahoj, Esmeralda. Kde máš Jamesa. Žeby bol s inou babou?“ spýtala sa a ironicky sa usmiala.

„Nie, pripravuje sa na skúšky. On sa na rozdiel od teba chce niečím stať,“ vrátila som jej to.

„Nemám čas sa s tebou naťahovať. Poď so mnou niekam, kde nás nebudú načúvať tvoje kamarátky a jedna moja bývalá kamarátka,“ povedala a zazrela na Teu, ktorá sa tvárila, že nás nepočuje.

„Fajn,“ odsekla som jej a spoločne sme odišli. Nicol zamierila ku opustenej lipe.

Keď sme tam dorazili zvedavo som na ňu čakala, kým sa ozve.

„Tak, nejdem to naťahovať. Viem, že nie sme kamošky, ale nechápem, čo si taká slepá. Nevidíš, že James ťa ťahá za nos? Ty si si vážne myslela, že si zo všetkých dievčat vybral práve teba, keď má okolo seba toľko iných?“

„Zase si vymýšľaš? Nevieš, ako nás poštvať?“ spýtala som sa pokojne.

„Opakujem, že nie sme kamošky, ale práve teraz som ku tebe úprimná. To by si si mala ceniť,“ povedala a zabudla nahodiť sarkastický úsmev. Alebo sa takto tvári, keď je úprimná.

„Vôbec netuším, o čom rozprávaš.“

„James ťa podvádza. On frajerku má. Aj inú okrem teba. Som jediná, čo to vie, a zaprisahal sa, že má zaškrtí, ak ti to poviem, ale už ďalej neznesiem ten tvoj šťastný výraz, ktorý nemáš mať prečo. Žiadne dievča si nezaslúži, aby ju takto chalan klamal... Len to som ti chcela povedať... Tak pekný zvyšok dňa,“ uškrnula sa a nechala ma tam stáť samú. Bola som zmätená. Nevedela som, či jej veriť. Je to predsa mrcha! A James je dobrý človek. Nikdy by mi niečo také nespravil. A čo ak ho nepoznám tak dobre? Čo ak Nicol neklamala? Vyzerala vážne...

Rozbehla som sa späť k dievčatám, aby som si vzala ruksak. Musím ísť ihneď za Jamesom.

„Esme! Esme! Čo ti hovorila?“ vypytovali sa zvedavo a zároveň ustarane.

„Sorry, ale teraz sa ponáhľam,” odbila som ich. Nechala som ich tam prekvapene sedieť a bežala som do hradu. Potom som zamierila ku chrabromilskej klubovni a zaklopala som na vchod. Okamžite mi niekto otvoril a ja som mu rýchlo poďakovala a rozbehla som sa po schodoch ku izbám. Otvorila som dvere na tej Jamesovej a pomaly som sa vydýchavala. To mi dalo teda zabrať.

„Esme! Čo tu ty robíš? Stalo sa niečo?“ spýtal sa prekvapene a pozeral na mňa poza kopu kníh, ktoré mal rozložené na posteli.

„Nič vážne. Len... Len Nicol,“ vzdychla som si a sadla k nemu na posteľ.

„Zlatko, vieš predsa, že Nicol nemáš brať vážne.“

„Viem, ale bola taká vážna...“

„Čo ti natárala tentoraz?“ spýtal sa a objal ma.

„Že máš frajerku,“ povedala som a James ma prerušil: „To je pravda. Mám predsa teba.“

„Hej, ale že máš druhú frajerku.“

„To je somarina. Ľudia by to vedeli, nemyslíš?“ presviedčal ma.

„Hej, ale...“

„Hádam si jej neuverila?“

„Áno... Teda nie, jasné, že nie,“ zaklamala som a cítila som sa hlúpo. Naozaj som jej uverila? Som ja ale blbá...

„Nič si z toho nerob. Vieš, že mám len teba. Nikoho iného. Prisahám,“ pobozkal ma a ja som sa spokojne a šťastne usmiala. Tú prekliatu mrchu by mali niekam zavrieť.