Absurd mistake

KAPITOLA 14

O týždeň v nedeľu, keď som sa vracala z raňajok, ma dobehla Ashley.

„Ahoj, Esme. Práve som sa dozvedela, že dnes príde Rose! Povedala mi to McGonagalová, mala som ti to odkázať. Chce aby sme obe boli pri tom, keď príde. Takže o pol jedenástej máme byť v jej kancelárii,“ povedala na jeden dych. Takú šťastnú som ju ešte nevidela.

„Merlin! To je skvelé. Som veľmi rada, že je už v poriadku. Ale neviem, prečo by som tam mala byť aj ja...“

„Zachránila si ju predsa!“

„Liečitelia ju zachránili, nie ja.“

„Liečitelia by boli na nič, keby bolo neskoro!“ presviedčala ma.

„Fajn, len nechcem byť hrdinkou kvôli maličkosti,“ povedala som zmierene.

„Dobre, tak o štvrť na jedenásť v klubovni?“

„Áno, to bude o hodinu. Mám si obliecť niečo slušnejšie?“ spýtala som sa, keď som si uvedomila, že mám na sebe legíny a voľné tričko.

„Ehm, no neviem... Ako chceš,“ povedala neisto.

„Takže áno, kľudne mi môžeš povedať, že vyzerám hrozne. Ja si to uvedomujem. Len dúfam, že ma nevidel James," zasmiala som sa.

„No, dúfajme. A ako to s ním ide?“ zaujímala sa, pričom sme sa vybrali pomaly do bystrohlavskej veže.

„Myslím, že dobre. Od minulej soboty sme sa nejako extra ešte nerozprávali, ale vždy keď sa stretneme, tak sa usmeje. Párkrát sa ma spýtal, ako sa mám a tak... No, a čo ty a Albus?“

„Chodievame sa spolu prechádzať po hrade. Niekedy aj so Scorpiusom Malfoyom. Ten je tiež v pohode. Vieš, predtým, čo sa stalo Rose, sa so mnou Albus nebavil. A teraz som akoby súčasťou ich partie.“

„Akej partie?“

„Rose, Albus a Scorp. Sa čudujem, že si predtým o ich trojke nepočula. Rose Granger Weasleyová v Bystrohlave, Albus Potter v Slizoline a Scorpius Malfoy, syn bývalého smrťožrúta.“

„Och, nie nepočula,“ povedala som, keď sme zastavili pred vchodom do klubovne.

„Kto zobúdza slnko?“ tak znela otázka od vchodu do klubovne.

„Kohút?“ spýtala sa Ashley a v tom momente sa nám vchod otvoril.

„Si dobrá,“ pochválila som ju.

„Vďaka. Tak sa teda o chvíľu uvidíme,“ rozlúčila sa so mnou a vybehla po schodisku do svojej izby. Ja som spravila to isté.

V izbe nikto nebol. V poslednom čase to tak je stále. Prešla som ku skrini, z ktorej som vybrala bielu blúzku a svetlomodré džínsy.

***

Stáli sme v riaditeľni a ticho čakali. Je nás tu celkom dosť. Ja, Ashley, Rosin brat Hugo, Albus, Scorpius, Fred aj James. Vraj si nás všetkých želala.

Všimla som si, že James po mne chvíľkami pozerá. Snažím sa naňho veľmi nedívať, ale nedarí sa mi. V tej bielej košeli a čiernych nohaviciach vyzerá dokonalo.

Pozrela som na nehybnú riaditeľku, keď v tom sa ozvalo silné PUK! a uprostred kruhu, ktorý sme utvárali, sa zjavili tri osoby. Rose, profesorka Granger Weasleyová a pán Weasley.

„Vítam vás späť slečna Rose a profesorka Hermiona, aj Vás Ronald rada vidím,“ privítala ich McGonagalová.

„Ďakujeme Minerva. Rose, odnesieme ti batožinu do izby. Privítaj sa s kamarátmi a potom prídite aj s Hugom za nami. Rozlúčime sa s ockom, áno?“ povedala profesorka.

„Áno, mami, len už choď,“ povedala so smiechom.

„Minerva, idete s nami?“ spýtal sa pán Weasley.

„Áno, samozrejme,“ povedala riaditeľka a tak dospelí odišli.

Rose sa pozrela na nás všetkých až zastavila pohľadom na Scorpiusovi, na ktorého sa široko usmiala a vbehla mu do náručia.

„Och, Scorp! Tak si mi chýbal!“

„Aj ty mne... Ani si nevieš predstaviť, ako som sa o teba bál!“

„Už som v poriadku,“ povedala s úsmevom a presunula sa k Albusovi. Ak pôjde tým smerom, tak budem posledná, s ktorou sa privíta.

„Albus! Ahoj,“ povedala a objala ho.

„Ashley! Moja zlatá, ďakujem.“

„Hugo! Čau bráško.“

„Fred, ďakujem.“

„James, aj tebe ďakujem.“

„A Esmeralda. My sa ešte nepoznáme. Ahoj, ja som Rose,“ povedala a podala mi ruku. Ja som ju radšej hneď objala.

„Ahoj Rose, rada ťa spoznávam,“ odvetila som.

„Aj ja teba, určite sa stretneme, aby sme pokecali. Tak, poďte všetci moji záchrancovia, aby ma naši nečakali dlho.“

***

„Tak, aké bolo zoznámenie s Rose?“ vyzvedal Mat, keď som sa mu usadila v náručí. Sedeli sme v slizolinskej klubovni pred krbom. Všetkým ostatným chrbtom.

„V pohode...“ odpovedala som.

„V pohode? Nič viac?“

„Ale áno, len sa mi nechce o tom rozprávať. Vlastne mne sa nechce rozprávať vôbec,“ vysvetlila som mu.

„Si unavená?“

„Trochu,“ priznala som.

„Tak prečo si nejdeš ľahnúť?“

„Chcem byť s tebou, Mathias.“

„So mnou? Prečo?“

„Neviem... Chýbaš mi. Mám pocit, že sme spolu čoraz menej.“

„To aj ja... Ale myslím, že sme mali teraz len hektické obdobie, nič viac.“

„Hmmm..."

„Vieš čo? Skúšal som to tvoje kúzlo a fungovalo na všetko, na čom som ho skúsil,“ oznámil mi.

„Myslíš, že už existovalo?“

„Nie som si istý. Spýtame sa Flitwicka, dobre?“

„Hmmm...“

„Mám ti povedať rozprávku?“ spýtal sa, pričom mi jemne odhrnul vlasy z čela.

„Áno!“ potešila som sa.

„Jedného dňa, zablúdilo strašidlo do ľudského mesta. Na jednom z dvorov, okolo ktorých išlo, uvidelo malé dievčatko. To dievčatko ho veľmi zaujalo. Bolo také nevinné, ako len dieťa môže byť...“