Absurd mistake

KAPITOLA 2

„... a preto je veľmi dôležité, aby ste si zopakovali, čo sme sa naučili v minulých rokoch. Vedieť prečítať runy je potrebné..." profesorka Babblingová pokračovala vo výklade o runách, ale ja som ju prestala vnímať.

Moje myšlienky zas a znova zablúdili k Jamesovi. Keby som sa aspoň raz mohla dotknúť jeho kučeravých vlasov... Keby som aspoň raz mohla ochutnať jeho sladké ružové pery... Och, keby som...

„Slečna Ferretiová! Neviem, nad čím premýšľať, ale podľa vášho blaženého výrazu tipujem, že to nebude nič, čo sa týka starobylých rún."

„Prepáčte, pani profesorka." ospravedlnila som sa celá červená v tvári, pretože všetci v triede pozerali na mňa.

„Bola by som rada, keby ste už dávali pozor," upozornila ma a ďalej sa venovala výkladu.

Do konca hodiny som úspešne počúvala profesorku, aj keď si z toho nič nepamätám. Keď zazvonilo na koniec našej poslednej hodiny, zobrala som si zo stola svoju učebnicu Preklad rún pre pokročilých a vložila si ju do tašky. Spolu s Linou sme vyšli z učebne a zamierili do bystrohlavskej veže.

V našej izbe bolo prázdno. Sam, Cat aj Teodora určite išli na prvý metlobalový tréning Bystrohlavu.

„Ideme sa aj mi pozrieť na tréning? Konkurz hráčov do družstva je vždy zaujímavý," spýtala sa Lin.

„Neviem, moc ma to nezaujíma."

„Prosím," žobronila.

„Nechce sa mi tam ísť. Vieš, že nie som fanúšičkou metlobalu."

„Ale ja tam chcem ísť!"

„Tak choď," pokrčila som plecami. „Nemusíme byť predsa stále spolu."

„Dobre. Ale čo tu chceš robiť ty? Nikto tu skoro nie je."

„Ja sa nejak zabavím."

„Ako chceš, tak teda ahoj. Uvidíme sa na večeri!" odhodila tašku a už jej nebolo.

S povzdychnutím som sa hodila na posteľ. Čo len budem robiť? Učiť sa nemusím, je predsa piatok a nenapadá mi nič, čo by ma bavilo.

A tak som tam ležala až dokedy mi nenapadla spásonosná myšlienka. Vytiahla som zo šuflíka čistý pergamen a brko.

Ahoj Mat,
nešli by sme sa niekam prejsť? Príšerne sa nudím :-/
S láskou Esme :-*

Vybehla som z izby, zbehla po schodoch, preletela cez klubovňu a zamierila do soviarne. Keď som sa vyštverala po schodoch, musela som sa oprieť o zárubňu, pretože ma strašne pichalo v boku. Páni, toto bol teda bežecký výkon! Keď sa mi konečne vrátil dych do normálu podišla som k voliére a vytiahla svoju drobnú sovičku.

„Ahoj Viola, mám tu pre teba prácičku," pohladila som jej šedohnedé perie a priviazala jej list o drobnú nohu.

„Zanes to Matovi, áno?" ešte raz som ju pohladila a vyhodila do vzduchu. Viola vyletela a o chvíľu mi zmizla z dohľadu.

Pokojným krokom som sa vybrala späť do izby. Na chodbe som však stretla Zloducha.

„Prečo nie si na ihrisku?" spýtal sa a ďalej pokračoval vo svojej činnosti. Potieral vedľajšie schodisko nejakým nechutným slizom.

„Nie každý zbožňuje metlobal," odvrkla som a rýchlo prebehla okolo Zkoducha, keby ho náhodou napadlo potrieť aj mňa.

„Ach, tá dnešná mládež!" frflal a viac si ma nevšímal.