Nothing else

Kapitola 4.

Na stene bola nalepená jej fotka a okolo nej nápisy.

,,Vráť sa odkiaľ si prišla Rusáčka! Umri dcéra mafiána! Skap ty štetka!" Čítala nahlas. Šum okolo nej zhustol. Všetci čakali ako zareaguje.

,,Slečna Trujková? Viete kto to mohol urobiť?" Matikárka jej prvýkrát neprišla taká otravná. Naďa len pokrútila hlavou, odlepila zo steny všetky papiere a rozbehla sa do triedy.

,,Nemyslíš si, že si to prehnal?!" Podišla k Tobiasovi a papiere položila na lavicu.

,,Neviem o čom to hovoríš." Tobias to hovoril pokojne a v jeho tmavo hnedých očiach nebolo náznaku po klamstve. Papiermi mu zamávala pred očami.

,,Neklam mi! Odkiaľ si prišiel na také nezmysli?!" Hlas sa jej ku koncu zlomil. Tobias sa postavil a ona mala čo robiť, aby sa jej nepodlomili kolená.

,,Toto nie je moja práca." Naďa mu vlepila facku.

,,Ty jediný ma voláš Rusáčka!" Kričala. Tobiasova tvár od hnevu sčervenala a na líci sa rysovala odtlačka jej ruky.

,,Hrabe ti?! Nespravil som to ja!" Naďa mu opäť vlepila. Tobias zaťal ruky v päste, no nechal ich spustené pri tele. ,,Ešte raz to sprav a neručím za seba" prekvapovalo ju ako pokojne to hovorí.

,,Tak mi vysvetli prečo si to spravil!" Pokrútil hlavou.

,,Nespravil som to! Nerozumieš čo hovorím?!" Naďa sa natiahla, že mu opäť vlepí, no Tobias bol pohotovejší. Rukami do nej sotil a ona spadla na zem. Hlavou trafila roh stolu. Skôr než sa stihla postaviť, Tobias ju zdvihol na ruky a kráčal za matematikárkou do riaditeľne. Celú cestu vnímala, no v Tobiasovom náručí sa prvýkrát od príchodu otca cítila opäť v bezpečí.

,,Čo to do vás dvoch vošlo?!" Riaditeľ sa snažil nekričať, no v jeho hlase bolo počuť pohoršenie.

,,Nechcel som jej rozbiť hlavu! Ona mi vrazila ako prvá." Bránil sa Tobias a položil ju na zem. Všetok pocit bezpečia ju opustil a Tobias sa jej opäť zhnusil.

,,Nazval si ma mafiánovou dcérou a štetkou!" Všetci na ňu vydesene pozerali. Práve na celú riaditeľňu zakričala nadávku. ,,Pardon" šepla po chvíli.

,,Pán Chomek, je to vaša práca?" Matikárka ukazovala na papiere. Tobias rázne pokrútil hlavou.

,,Hovorím to posledný krát! Toto nie je moja práca. Do triedy som prišiel chvíľu pred ňou a učiteľka Lejková vám to môže potvrdiť. Zastavila si ma na chodbe aby mi oznámila, že najbližšie budem skúšaný." Tobias hovoril kľudne a pomaly. Naďa si z tváre utrela pramienok krvi a povzdychla. V hlave jej trieštilo, nemala náladu na takéto hádky. Riaditeľ sa hlasno nadýchol.

,,Trujková, Chomek obidvom vám píšem poznámky za nevhodné správanie. Prezrieme kamerové záznamy a zistíme, kto za tým stojí. Chomek, môžte sa vrátiť do triedy a vy Trujková, zavoláme k vám domov aby si pre vás prišli. Krv vám už netečie, takže to nie je nič vážne, no i tak budete potrebovať oddych." Skôr než stihla namietať, Tobias nahnevane vybehol z riaditeľne preč. Napadlo ju, že to možno prehnala, no on ju predsa udrel.

V riaditelni čakala do chvíle kým sa vo dverách nezjavil jej otec, červený od zlosti. Naďa stuhla. Modlila sa, aby prišla mama. Vedela, že otec bude šalieť.

,,Kto ti ublížil?!" jeho hlas bol tvrdý a jeho pohľad vražedný.

,,Ja som ho udrela prvá" šepla a ťahala otca von z riaditeľne.

,,Dám zabiť toho kto ti ublížil!" aj jeho šepkanie znelo zlovestne.

,,Otec, je to môj problém a ja si ho hodlám riešiť sama" svojimi slovami si nebola istá. Asi prvý raz v živote odporovala otcovi. Jeho nahnevane oči sa opäť premenili v bezcitné čierne priepasti, na ktoré bola zvyknutá. Uznanlivo prikývol a namieril si to do auta.