Nothing else

Kapitola 23.

Tobias:

,,Prosím, zasvätíš Tobiasa do nášho sveta?" Aleksej rozhodne prikývol a potiahol ma za ruku. Neochotne som ho nasledoval. Chcel som sa rozbehnúť k Nadi, objať ju a už nepustiť, no nemohol som. Ten Marián by mi za to minimálne odkrútil krk.

,,Takže..." prehovoril Aleksej, keď zavrel dvere na jednej z izieb. ,,Čo vieš o mafií? Ak teda niečo vieš."

,,Viem len toľko, že Nadin otec bol boss a teraz je nim ona. A z rozhovoru, ktorý s ňou viedol Marián v škole som pochopil, že je tu jedna mafia, ktorá túto vašu z duše neznáša a chce ju zničiť," povedal som na jeden nádych, no on sa len zaškeril.

,,Už to dávno nie je len naša mafia. Už si jej súčasťou." Pokrútil som hlavou.

,,Čo keď sa nechcem pridať?"

,,Si jeho syn. Mal by si byť po boku Nadi, no ona to hneď nedovolí." Chcel som niečo narýchlo vyhŕknuť, no sformulovať normálnu vetu mi prišlo zložitejšie ako kedykoľvek predtým a tak som si len založil ruky na hrudi a naďalej počúval jeho slová.

...

Naďa:

,,Mami! Som doma." Ticho v dome bolo nepríjemné. Nazrela do pracovne, kde ešte včera ležalo mŕtve telo jej otca. Zľakla sa postavy sediacej v kresle, no keď lepšie zaostrila, zistila, že je to mama.

,,Umrel a ty sa rajdaš s tým bastardom Basilievským?" jej hlas bol tichý, no slová zlovestné.

,,Ako tak môžeš rozprávať o Marošovi? Však si tvrdila, že ho máš rada."

,,Aj tak. Nechala si ma samú," vrčala čo Naďu dosť desilo.

,,Nenechala som ťa samú! Nemohla som tu ostať pri mŕtvole môjho otca! Zatiaľ čo si ty pila kdesi v krčme, ja som sa starala o všetok rozruch. Nie ja som ťa nechala samú. To ty si nechala samú mňa!" vykríkla. Matka v sekunde vyskočila na nohy a podišla k nej.

,,Ako si dovoľuješ, zvýšiť na mňa hlas?" tiahol z nej alkohol, no aj tak bol jej pohľad schopný vraždiť.

,,Normálne! Kedy si bola naposledy triezva?" neunúvala sa znížiť hlas a aj naďalej kričala. A však matkin pohár trpezlivosti pretiekol a ona Nadi uštedrila silnú a hlavne štipľavú facku.

,,Ešte raz si to dovoľ a bude a to bolieť viac," stála len milimeter od jej tváre. Ani jedna neuhla pohľadom. Ani jedna sa neobávala tej druhej.

,,Stala sa z teba alkoholička. Otec by nebol spokojný," zasyčala, no po chvíli jej arogantný výraz zmizol spolu s ďalšou fackou.

,,Zbaľ si veci a vypadni!" zvrieskla a prstom ukázala na dvere. ,,Vypadni z môjho domu a už sa tu neukazuj!" Naďa ani sekundu nezaváhala a odišla si do izby zbaliť kufre.

Až keď stála na ulici s kuframi v ruke, až vtedy na ňu dopadli všetky emócie. Myslela si, že sa rozplače, no takú radosť by matke nespravila. Marošovo auto zastalo na kraji cesty a keď z neho dotyčný vystúpil, hneď sa mu hodila okolo krku. Nevedela komu inému by zavolala. Nikomu inému už nedôverovala.

,,Vieš o tom, že nemala právo vyhodiť ťa z domu?" nadhodil Maroš v aute. Hlavou pokrútila do nesúhlasu. Prekvapene na ňu pozrel. ,,Hneď ako tvoja matka prepadla alkoholizmu, otec nechal dom prepísať na mňa. Bál sa presne takéhoto okamihu."

,,Takže ma matka vyhodila z tvojho domu." Konštatovala viacmenej pre seba.

,,Áno a to znamená, že sa môžeme kľudne otočiť a vyhodiť ju odtiaľ," slabo sa uškrnul.