Nothing else

Kapitola 8.

,,Vstávaj!" Naďou trhlo. Nad jej hlavou stál Maroš.

,,Čo tu robíš?!" Perinu si vytiahla až po nos.

,,Prišiel som sa rozlúčiť... na 2mesiace odchádzam."

,,A na 3dni odchádzame aj my." Otec stál vo dverách a prepaľoval Maroša pohľadom.

,,Ja tu mám ostať sama?" Otec mykol plecami.

,,Prekáža ti to? Zajtra ti začína predĺžený víkend a v nedeľu sme späť," odsekol. Naďa rodičom nepovedala o svojej spomienke a ani o tom ako sa v poslednom čase bojí.

,,Máte pravdu otec. Zvládnem to tu sama," povedala nakoniec. Otec prikývol a odišiel, no Marián ostal sedieť u nej na posteli. Líca mu nezdobili jamky a na tvári nemal jeho tradičný úsmev.

,,Deje sa niečo?" Prehovorila potichu. Pohladil ju po líci a slabo sa pousmial.

,,Matka je chorá a otec to sám nezvláda. Hneď ako sa všetko vráti do starých koľají, vrátim sa na Slovensko."

Hneď ako odišli, vošla do sprchy. Urobila si rannú hygienu, prezliekla sa, zbalila knihy a vošla do kuchyne. Mama na ňu nezabudla a tak ju raňajky čakali na stole. Rýchlo ich zhltla a vybehla pred dom. Tobias sa ako vždy usmieval, hoci vyzeral veľmi unavené. Potiahol si z cigarety a dym fúkol Nadi do tváre. Zobrala mu ju, potiahla si z nej a odhodila ju.

,,Tak to bolo dosť drzé, nemyslíš?" Pobavene sa na neho pozrela a nasadla do auta.

,,Vyzeráš nevyspalo," uprela na neho pohľad.

,,Ty tiež nevyzeráš ktovieako pekne.." Sucho sa zasmial. ,,Sestra mala zas záchvat," Naďa len prikývla.

,,Ja sa môžem rozlúčiť s pokojným spánkom najmenej na mesiac," narážala na tu hnusnú spomienku. ,,Čo keby si došiel k nám?" Vybehlo z nej. Tobias konečne odlepil oči z cesty a zadíval sa na ňu.

,,Počkaj čože?"

,,Naši niesu doma a..." Zarazila sa. ,,To vyznelo skutočne divné." Tobias svoj pohľad premiestnil späť na cestu a pokúsil sa schovať úškrnok.

,,No, som zvedavý ako sa z tohto vykecáš."

,,Ja len, ty by si si konečne pospal, a ja by som nebola doma sama." Naďa bola so svojou odpoveďou spokojná. Prikývol.

Hneď po škole išli rovno k Nadi. Tobias jej obsadil posteľ a začal hľadať dobrý film na internete. Bolo jej proti srsti nechať ho samého s notebookom, no z pre ňu neznámeho dôvodu, mu verila. V kuchyni pripravila popcorn, pobrala všetky chipsy, ktoré našla, kolu a vrátila sa k nemu. Spokojne sa usmieval, keď uvidel množstvo jedla v Nadiných rukách.

,,Kde vlastne pracuje tvoj otec?" spýtal sa Tobias, kým hľadal ďalší film. Naďa stuhla. Otázka ju skutočne zaskočila a tajne dúfala, že nikdy nebude nútená odpovedať na ňu.

,,Podnikateľ," odsekla a do úst si vložila hrsť pukancov. Pohľadom si ju premeral akoby jej neveril ani slovo, no potom sa vrátil k hľadaniu.

,,A čo matka?"

,,Toto je výsluch, alebo čo?" Nadi to prišlo divné. Prečo to Tobiasa tak zaujíma? Prevrátil očami.

,,Keby som sa nepýtal, bolo by tu také to trápne ticho." Mal pravdu. Zas. Nadi to už liezlo na nervy.

,,Pracuje v banke" a pomáha otcovi s rôznymi prenosmi peňazí. Matka otcovi pomáhala, hoci bola proti jeho povolaniu a to na nej Naďa neznášala.

,,Čo ten Marián?" Tobias nehľadel do notebooku ale na ňu.

,,Čo je s ním?" všimla si ako Tobias zaťal zuby. Uškrnula sa. ,,Žiarliš na neho, lebo u nás trávi viac času ako ty?" Len prevrátil očami a vrátil sa k hľadaniu filmu.

Bolo 9hodín keď ich zmorila únava. Ľahli si vedľa seba a hľadeli do plafónu. Ticho, ktoré bolo v izbe nebolo trápne. Bolo to ticho, kedy ľudia nepotrebujú hovoriť. Nadi sa to ticho páčilo, no mnoho otázok ju svrbelo na jazyku. Potrebovala odpovede aj za cenu straty krásneho ticha.

,,Prečo sa v škole správaš ako Chuj, no keď sme sami si úplne v pohode?" Tobias sa slabo pousmial.

,,Správam sa tak alebo to len všetci tvrdia?" Zamyslela sa. ,,Videla si ma niekedy oblizovať sa s random babou? Obzrieť sa za každou v sukni? Je rozdiel v tom čo ľudia tvrdia a v tom čo je pravda."

,,Máš pravdu." Vymyslieť tak primitívne krátku vetu jej zabralo veľa času a tak Tobias pokračoval.

,,Je pravda, že som mal pár úletov, no všetci ma škatuľkujú k Andrejovi a Lukášovi, ktorí sú omnoho horší. Hneď niekoľkokrát sa stavili, kto za týždeň fikne viac báb. Nikdy som sa do toho nezapájal, nevidel som dôvod v tom robiť to." Odpil si z kofoly. ,,Baby po mne letia, no počet dievčat s ktorými som spal, spočítaš na dvoch rukách. Ľudia ma automatický radia k sukničkárom i keď ma absolútne nepoznajú. A z kecov, ktoré šíria, si dievčatá ako ty, spravia na mňa zlý obraz." Odmlčal sa a Naďa mala čo robiť aby nezačala tlieskať. Jeho slová zneli dospelo a ona pri ich triedení zaspala.

Tobias:

Hoc som u Nadi a nikde tu neplače moja sestra, nedá sa mi spať aj napriek tomu, že je už 1hodina ráno. Zato Naďa zaspala ako zabitá. Opatrne som vyliezol z postele a natiahol si stuhnuté svaly. Otvoril som okno, sadol si do neho a zapálil si. Dym som vyfukoval von a pohľad upieral na mesiac.

,,Nie!" skríkla Naďa a ja som musel vynaložiť snahu aby som nevypadol z okna. Rýchlo som skočil do izby a podišiel k nej.

,,Naďa, všetko je v poriadku." Jej zelené oči svietili do tmy. Objal som ju a jej dych som cítil na krku.

,,Teraz je všetko v poriadku," šepla. V objatí sme si ľahli a spánok mi konečne obalil myseľ.

Naďa:

Od rána sedela na schodoch a čakala na príchod rodičov. Tobias u nich strávil piatok, sobotu a len pred niekoľkými hodinami odišiel domov. Nadi sa čas strávený s ním páčil a už teraz jej chýbal.

Dvere sa otvorili a do domu vošla mama. Naďa k nej priskočila a tuho ju objala, no potom sa zarazila.

,,Mama, kde je otec?"

,,Ešte si musel ísť niečo vybaviť, ale zachviľu príde." Mama vyzerala unavene, no Naďa sa aj tak rozhodla využiť otcovej neprítomnosti.

,,Si hladná?" Mama prikývla a tak si to s Naďou namierili do kuchyne. Často spolu varili, no väčinu času Naďa sedela na linke a všetko koštovala. Teraz to nebolo inak. Vyskočila na linku, ukradla kúsok uhorky a zapozerala sa na mamu. Buď teraz alebo nikdy.

,,Mami? Jedno ma zaujíma a trápi. Môžem sa spýtať?" Vedela, že viac ako jednu odpoveď z mami nedostane. Mama sa ťažko nadýchla, no prikývla.

,,Narodila som sa v Rusku a žila som tam 14rokov. Ako to, že viem tak dokonale po Slovensky a dokonca nemám ani ruský prízvuk?" Matka si vydýchla. Určite čakala inú otázku a Naďa aj tušila akú, no na tú ešte nebola pripravená.

,,Ja som pôvodom zo Slovenska. Od malička som ťa učila Slovensky. I keď to otec neznášal, robila som to pre prípad, že by sme sa sem museli presťahovať. A aha. Moja intuícia sa vyplnila" Naďa prikývla a v hlave si vybavila ďalšiu otázku, no skôr než ju vyslovila otec stál vo dverách, viditeľne nahnevaný.