Nothing else

Kapitola 6.

,,Vďaka. Asi by som pohorel bez tvojej pomoci," prehovoril Tobias. Naďou trhlo, netušila, že kráča za ňou.

,,Hmmm.. nabudúce si rozmysli, či mi dáš písať tvoje úlohy." Cekla a spomalila aby ju dobehol.

,,Ako doriti, si to zistila?!" Pokrčila plecami. ,,Keby si čokoľvek potrebovala, ozvi sa. Dlžím ti to." Šepkal, no ona ho i tak počula a pousmiala sa.

,,Nehovor dvakrát, lebo to budem zneužívať." Povedala Naďa, vyškierajúc sa na neho. Pousmial sa a do tváre mu padla ofina. Naďa sa natiahla, že mu ju odhrnie, no potom sa zarazila a prerušila "klišé" romantickú chvíľku.

Doma bolo hlučno. Niekoľko chlapov v oblekoch sedelo v obývačke a viedlo búrlivé rozhovory. Hneď ako si ju všimli, stíchli. Ticho sa pozdravila a rozbehla sa do izby. Už teraz vedela, že bude otec šalieť. Z duše neznášal, keď ju jeho "priatelia" zaregistrovali. Naďa pre neho nebola dcéra v pravom zmysle slova. Zaujímal sa o ňu a ochraňoval ju, no nikdy jej nepovedal ako ju ma rád. Nadi to chýbalo. Chýbala jej otcovská láska a také tie bláznivé zážitky s otcom. Zážitky, ktoré mamka zakázala a otec povolil. Z rozmýšľania ju vytrhlo klepanie na okno. Otvorila ho a do izby vliezol Maroš.

,,Čo-čo-čo.. tu robíš?" zahabkala.

,,Našiel som skvelý film a nemám si ho s kým pozrieť." V lícach sa mu objavili jamky. V Nadi až hrklo, ako sa jej tie jamky veľmi páčili.

,,Neviem, či sa to hodí. Hneď vedľa, má tatko poradu." Maroš našpúlil pery, ako to robil, keď rozmýšľal. Teda, aspoň sa jej zdalo, že to tak robí. Vrátila sa jej ďalšia spomienka, no odsunula ju do pozadia. Teraz sa nechcela hrabať v minulosti. Neskôr na to bude mať viac času. Rukou jej zamával pred očami.

,,Hovoril si niečo?" zazubila sa.

,,Už niekoľko minút tu vediem monol..." zdvihnutím ruky ho prerušila.

,,Čo keby sme išli k tebe?" opäť sa zazubila. Zabehlo mu a očervenel.

,,Neviem, či je to najlepší nápad. Bývam s dvomi kamarátmi. Vieš si predstaviť tie komentáre?" Úsmev jej zmizol z tváre a slabo prikývla.

,,Kašľať ich poznámky. Hybaj." Nečakal na jej odpoveď a vyliezol von. Naďa na papier rýchlo načmárala odkaz a vyliezla oknom za ním. Je piatok večer, nemusí trčať len doma.

Býval o niekoľko ulíc ďalej, v dvojposchodovom dome. Odomkol a rukou naznačil, aby vošla dnu.

,,Marián to už si späť? Tá ona ťa poslala kade ľahšie?" ozvalo sa z vedľajšej miestnosti.

,,Tá ona má meno." Nadi tie slová priam ušli z úst. Po chvíli ticha vykukli spoza rohu dve hlavy, s úsmevom od ucha k uchu.

,,Tá, čo má meno sa nám môže kľudne predstaviť." Už otvárala ústa, že niečo povie, no Maroš ju ťahal za ruku hore po schodoch. Až keď zavrel dvere, pustil Nadinu ruku.

,,Pozri, sú to moji kamaráti, no sú to tie najväčšie hovädá pod slnkom a ide im len o to jedno."

,,Myslím, že by ma nestihli ohnúť, kým by som sa predstavila." Marián naštartoval notebook a zahľadel sa na Naďu.

,,Ver, že by si nestihla ani mrknúť," ľahol si na posteľ. Naďa sa zvalila vedľa neho a on spokojne zapol film.

Netrvalo dlho a zaspal. Vlasy mal v tvári, plné pery pevne spojené. Naďa sa nechcela ani pohnúť, aby ho nezobudila a tak sa vrátila ku spomienke, na ktorú predtým nemala čas.

Spomienka:

Plače. Už hodiny plače do vankúša, no nevadí jej to. Strach jej prúdi v žilách. Ťažko zalapá po dychu, keď jej niekto zaklope na okno. Pootvorí ho.

,,Nemám náladu Maroš," zašepká.

,,Práve teraz nemôžeš byť sama" nevzdáva sa Maroš. Po chvíli ticha mu Naďa otvorí okno dokorán a on vlezie dnu. Hneď sa mu hodí okolo krku a on ju silne objíme. ,,Čo sa stalo?" Maroš šepká, akoby ho mohol počuť ešte niekto iný.

,,Zas tie otcove kšefty. Bojím sa, že raz predá mňa aj matku. Je toho schopný," povie medzi vzlykmi.

,,Máš 14. Si dosť stará na to, aby si vedela, že trepeš somariny." Pohladí ju po chrbte.

,,Maroš ja.. ja.." pozrie sa na neho a zahľadí sa mu do očí. Maroš sa nakloní nižšie a pobozká ju. Sprvu ho má chuť odstrčiť, no teplo jeho pier ju paralyzuje a ona cíti červeň v lícach. Vtom vbehne do izby otec a oni sa od seba pohotovo odtiahnú. No je neskoro. Otec všetko videl. Rozhodí rukami a niečo kričí...

Koniec spomienky.

Naďa nahnevane zašomre. Neskutočne ju láka zistiť čo sa dialo ďalej, no zároveň je v nemom úžase z toho, čo videla. Marián v spomienke tvrdil, že má 14 rokov. To by znamenalo, že jej trvalo len 3 roky, zabudnúť na svoj prvý bozk. Pri tom slovnom spojení sa začervenala. Opatrne vyliezla z postele a aj z izby.

,,To už odchádzaš? Dlho si sa nezdržala." Jeden z Marošových spolubývajúcich ju nečakane oslovil.

,,Maroš zaspal" odsekla a namierila si to k východu.

,,To je pre neho typické." Prikývla a otvorila dvere. ,,Dúfam, že som ťa nevidel posledný krát Nadežda Trujková." Jeho slova zanikli za zavretými dverami, no ona ich aj tak počula. Odkiaľ vie to meno? Zarazene stála na ulici. Hoci bol skoro koniec septembra, večery boli teplé. Všetky myšlienky odsunula bokom a len ticho prechádzala tmavými ulicami, ktoré osvetľovali len staré lampy.

Naspäť do domu vliezla opäť oknom. Ten pocit jej bol známy, určite podobné veci robila, kým bývala v Rusku. Už sú to 3 roky, no jej to príde ako večnosť, keďže si odtiaľ máločo pamätá. Nikdy jej tie spomienky nechýbali, nikdy sa nezaťažovala skúmaním svojej minulosti, no teraz túžila zistiť kým bola. A však dnes ešte nie je ten deň, čeliť pravde.

...

Z hĺbky duše neznášala pondelky, no dnes to bolo iné. Bola rada, že sa ide zas do školy. Doma by už nevydržala ani minútu. Celý víkend u nich boli otcovi "priatelia", čo pre Naďu znamenalo, stráviť celý víkend zavretá v izbe.

Nedbala na čas a vybehla z domu. Neprekážalo jej, že autobus ide až za pol hodinu. Aj na zástavke je lepšie ako u nich doma. Podskočila, keď jej za zadkom zatrúbilo auto.

,,Hej Rusáčka! Zveziem ťa?" Naďa na neho zazrela.

,,Tobias, koľkokrát ti mám opakovať, že sa nevolám Rusáčka?" Prevrátil očami.

,,Sadaj," pootvoril dvere a zadíval sa na ňu. Sadla si do auta a on pokračoval v ceste. Smrdelo to tam po cigaretách a vôni, ktorá bola pre Tobiasa typická.

,,Ty fajčíš?" nedalo jej. Len prikývol a oči pri tom nespúšťal z cesty.

,,Čo sa stalo, že si išla tak skoro?" spýtal sa.

,,Doma je to peklo." Zadíval sa na ňu.

,,Kým sa to u vás nevyrieši, ráno ťa môžem voziť do školy ja" vychŕlil na jeden nádych a Naďa mala čo robiť aby mu porozumela.

,,Vďaka je to od teba milé ale.." zasekla sa. Sama nevedela ako dokonči vetu a tak pohľad uprela na svoje ruky. Počula ako sa Tobias zasmial, no nevenovala tomu pozornosť. Po chvíli ju chytil za ruku a stisol ju. Naďa očervenela. Opäť sa zasmial a ruku vrátil na volant.

,,V taške mám CD Eminema, pusti ho ak chceš." Rýchlo prikývla a natiahla sa po tašku.

Temer všetky pesničky poznala naspamäť a tak ticho spievala s rádiom. Do školy dorazili 15minút pre zvonením. Naďa cítila všetky tie pohľady, ktoré na ňu hľadeli.

,,Deje sa niečo, keď na mňa všetci tak pozerajú?" Šepla smerom k Tobiasovi. Mykol plecami.

,,Vystúpila si so mnou z jedného auta. Nemyslíš, že je to skvelá téma na klebety?" Prikývla. Mal pravdu. Tobias Chomek, chalan, ktorým opovrhovala sa stal jej priateľom. Aj pre ňu samú to znelo neskutočne vtipne.

Časť špeciálne pre Pernicek666 ❤