Nothing else

Kapitola 13.

Vianoce u Trujkovcov:

Vianoce. Jediný deň v roku, kedy sa tvárili ako normálna rodina. Jediný deň v roku, kedy mohli zabudnúť na temnú stránku ich rodiny.
Naďa mala chvíľkový pokus pomôcť mame variť, no keď do čaju nasypala soľ miesto cukru, poslala ju z kuchyne preč. Bolo to tak bezpečnejšie.

,,Naďka? Máš chvíľu čas?" otec na ňu hľadel z dverí jeho pracovne.

,,Áno, pomôžem vám s niečím?" Otec prikývol a naznačil jej aby ho nasledovala do pracovne. Naďa v nej ešte nebola. Nikdy. Otec si to tam strážil a ona tam nemala odvahu ísť.

,,Ako mladšia si mi s tým pomáhala. Budeš len triediť papiere," položil pred ňu dve plné zložky a pousmial sa. ,,Tu hore máš čísla. Keď sa končia na párnu číslicu dáš ich na jednu kopu. Keď sa končia na nepárnu, dáš ich na druhú kopu. Je to jasné?" Naďa prikývla i keď mala cez tisíc otázok.

,,Môžem vedieť, čo to vlastne triedim?" nedalo jej to. Musela sa to spýtať. Otec na ňu zazrel, akoby jej to nechcel povedať a ona radšej sklonila pohľad k papierom.

,,Ilegálne prevážame lieky cez hranice," povedal s pokojom, priam ako keby bolo niečo také úplne normálne a bežné. ,,Tie papiere sú viacmenej len na okrasu ale potrebujeme ich," mykol plecami a naďalej sa venoval niečomu v papieri, ktorý držal v ruke.

,,Prečo ste sa stali mafiánom?" z úst jej to vybehlo skôr ako si predstavila následky tejto otázky. Zodvihol na ňu pohľad a Naďa jasne videla, že hľadá tie správne slová.

,,Môj krstný bol boss. Od mala ma pripravoval na deň, keď to po ňom preberiem. Keď ho zabili, bossom som sa stal ja. A keď zabijú mňa, bol by som rád ak by si na moje miesto nastúpila ty." Nadi zabehlo od prekvapenia.

,,Dievča ako vodca mafie? Otec, sami dobre viete, že je to blbosť."

,,Áno, uvedomujem si to, ale nikomu inému by som to neprenechal," hovoril to s miernym úsmevom.

,,A čo Maroš?" úsmev, ktorý mu pred pár sekundami zdobil tvár, zmizol.

,,Myslím, že na dnes stačí práce. Mama určite potrebuje pomôcť v kuchyni." Naďa poslušne opustila otcovu pracovňu i keď ju prekvapila jeho náhla zmena nálady. Čo vie o Marošovi a ona nie?

Sedeli na gauči a pozerali Perinbabu. Bolo už po štedrovečernej večeri a rozbalené darčeky ležali porozhadzované po zemi. Naďa sa s úsmevom pozerala na rodičov, ktorý po dlhom čase vyzerali zas ako pár.

,,Ako ste sa vlastne spoznali?" obidvaja na ňu prekvapene pozreli.

,,Bol som si na Slovensku vybaviť zopár vecí a v banke som stretol tvoju mamu. Keď mi ponúkala vodu, podarilo sa jej obliať všetky papiere. Kým sme ich nanovo prepísali, pomerne sme sa spriatelili. Mal som sa vrátiť do Ruska, keď mi oznámila, že je tehotná," mama sa začervenala. ,,Pretože som bol dobre vychovaný, nechcel som ju nechať na dieťa samú a tak som ju zobral so sebou. Tam ťa porodila a presne vtedy som sa do vás dvoch zamiloval, a tak sme sa s mamou zobrali. Usadili sme sa v Rusku a boli by sme tam ostali, nebyť toho incidentu," otec sa odmlčal, lebo prezradil viac ako chcel.

,,Incident? Myslíte ten, keď ma uniesli?" Naďa to povedala istým hlasom, hoci bola celá rozklepaná.

,,Vrátili sa ti spomienky?" Mama vyjavene hľadela na Naďu, ktorá len prikývla a rozpovedala im všetko na čo si spomenula. Keď sa blížila ku koncu, rozvzlykala sa. Cítila sa bezmocne, akoby to zažila ešte raz. Takto, keď to hovorila nahlas to znelo úplne inak ako v jej hlave.

,,Poviete mi ako k tomu došlo a ako ste ma našli?" spýtala sa keď sa ako-tak upokojila, no hlas sa jej i tak triasol. Slova sa chytil otec, ktorý ju už hodnú chvíľu zvieral v objatí, čím prekvapil Naďu a aj mamu.