Venice [SK]

[4]

Sňala zo seba teplý kabát a prevesila ho na starý drevený vešiak, nachádzajúci sa tesne po jej pravici. Okrem stola, ktorý si vybrala, bolo voľných už len zopár. Väčšina bola obsadená. Tipovala, že drvivé množstvo ľudí boli tunajší obyvatelia. Len máloktorí turisti nie sú takí, čo sa hrnú na najvychytenejšie miesta. Iba niektorí boli vyvolení, aby zažili pravú benátsku atmosféru. V tajných, úzkych uličkách mesta a jeho naoko zabudnutých podnikoch.

Neštudovala nápojový lístok ležiaci na stole. Nechala ho tam, poslušne čakajúc na živú dušu, ktorá by ju prišla obslúžiť.

Rýchlosť, presnosť, dochvíľnosť. Vlastnosti, ktoré mala na ľuďoch najradšej. O to šťastnejšia bola, keď uzrela, ako niekto dokázal prekonať jej očakávania. Latku mala nastavenú vysoko, ale s údivom hľadela, po akej krátkej chvíli už čašník poslušne pricupital k jej stolu.

„Čo vám prinesiem, slečna?“ otázku položil mladý muž odetý do oblečenia pre čašníkov. Biela košeľa s čiernou zásterou boli fádnou kombináciou. Zato jej zvodné pery natreté rúžom tehlovej farby ihneď vyburcovali čašníkovu fantáziu. Boli dokonalým kontrastom k jeho obyčajnosti.