Venice [SK]

[19]

Tentokrát sa pozície zmenili. On ako čašník síce šampanské nalial, ale nebola to ona, kto ho prvý dostal do úst a ďalej do tela. V záchvate eufórie z celého prítomného okamihu sa díval všade, len nie tam, kam sa jeho pozornosť mala uberať. A to na lavičku, kde sedela narodeninová oslávenkyňa, a konkrétne na pohár šampanského, ktorý nedotknuto stál v jej tesnej blízkosti.

Veslárka tuho zvierala drevené predmety, s ktorými pohybovala s gondolou podľa vlastných prianí. A jemu sa onedlho začalo tuho zovierať hrdlo.

Myslel si, že žartovala. Pred pár hodinami v podniku, keď rozprávala o tom, ako by ju mohol zobrať na gondolu. Zanechať spúšť po jej existencii. Áno, ona aj žartovala. Ale na jeho účet. Finančne, keď za ňu zaplatil všetky trovy v kaviarni, a rovnako tak fyzicky. Životne.

Vždy mal rád more. Plávanie v ňom. Ako ale každý plavec, aj on nenávidel, keď sa mu voda dostala do úst či očí.
Dnes nemal narodeniny, ale i tak mal možnosť okúsiť čosi špeciálne. Utopiť sa na súši v dúšku mora zahalenom do kabáta jeho farby. A následne sa topiť v miliardách ďalších.

Koniec.