Venice [SK]

[11]

Jej úškrn bol neprehliadnuteľný, ale ona ho ani nechcela skrývať. Poslednýkrát naklonila pohár a dopila šampanské, ktoré v ňom ostalo. Odrazu prudko vstala od stola a začala sa obliekať do kabáta.

Čašník na ňu nechápavo pozeral. Nerozumel, prečo sa zrazu chystala na odchod. Nechcel, aby odišla. Nie takto.  Už-už sa chystal odvetiť jej, že pôjde, kam bude chcieť. Že s ňou túži stráviť jej narodeninový večer. No skôr, ako stihol vydať z úst čo i len slovo, sa ozvala ona.

„Toto šampanské si vezmem domov. Bude mi vás zajtra večer pripomínať, keď si sadnem na balkón hotelovej izby a budem pozorovať hladinu mora,“ riekla. Pomedzi slová mu stihla vytrhnúť fľašu šampanského z rúk. Zazátkovala ju naspäť a svojmu nečakanému spoločníkovi venovala hlboký pohľad. „Dáš mi ešte jeden narodeninový darček?“ automaticky prešla na tykanie. Bez váhania i výčitiek.

Mohla si to dovoliť. Mohla si dovoliť čokoľvek.