Venice [SK]

[5]

Premýšľala, či si uvedomoval drzosť a odvahu, s akou položil otázku. Etiketa jej nebola cudzia, zato mladíkovi stojacemu nad ňou evidentne áno.

„Máte francúzsku tortu?“ opýtala sa s nie veľmi prívetivým tónom hlasu. A popritom, ako čakala na odpoveď, sa ľavou rukou začala hrať s prstienkom, ligotajúcim sa na jej pravici.

Prostý čašník sa mal chuť zasmiať, no ubránil sa prvotnému pocitu. Zadržal ho na uzde. „Nie. Ale zato máme vynikajúci domáci čokoládový koláč, ak by ste mali záujem,“ s úsmevom na perách jej navrhol alternatívu.

Chvíľu premýšľala, ale len naoko. Chcela sa s ním pohrať. Túžila, nech čaká na odpoveď. Nemienila byť tou, ktorá ihneď zareaguje na mužove slová, ako keby sa nemohla dočkať, kedy mu bude môcť čosi odvetiť. Nie. V krvi jej prúdil temperament, ale ten držala na uzde rovnako ako čašník svoje poznámky.

„Dobre, prineste mi ten,“ súhlasila napokon, stále s kamennou tvárou.

„A dáte si ešte niečo?“ ako správny čašník použil ďalšiu z obvyklých fráz.

Tvárila sa, že uvažuje, ale nemala nad čím. Rozhodla sa potrápiť jeho hlavu: „Dnes mám narodeniny. Prekvapte ma.“