Venice [SK]

[12]

„Skús povedať, čo by to malo byť, a uvidíme,“ odpovedal koketne. Svojou prirodzenosťou ho nútila odhadzovať zábrany. Bez jeho vedomia, no s o to väčšou ľahkosťou.

„Pero a papier,“ vyslovila odpoveď na otázku, ktorú nepoložil. Nečakal takúto reakciu. Pár sekúnd váhal, pretože uvažoval, či vôbec počul dobre. Keď však dáma pred ním nič nehovorila, načrel rukou do vrecka na čašníckej zástere a vytiahol odtiaľ pero a lístok, na ktorý si zväčša zapisoval objednávky. Podal jej obe veci a čakal, čo sa bude diať.

Z eufórie ho vyrušilo kričanie spolupracovníka za jeho chrbtom. Prestal teda na chvíľu venovať pozornosť narodeninovej oslávenkyni a pozrel sa na kolegu.

„Budeš aj dnes makať, alebo sa tu mieniš celý večer zašívať?“ spýtal sa ho nahnevane. „So všetkou úctou, madam,“ doplnil na adresu čašníkovej spoločníčky, ale tá mu nevenovala pozornosť. Mala inú prácu.

„Budem, neboj sa, len...“

„Naozaj sa nebojte, vášho kolegu nebudem dlhšie zdržiavať,“ ubezpečila druhého zamestnanca podniku, zatiaľ čo tomu prvému vložila do dlane papierik s odkazom. „Dovidenia, a ďakujem za úžasné pohostenie,“ povedala s patričnou dávkou slušnosti a vytratila sa. Bola preč.