Vyhostení - Amanda Rubbens

13.časť

Evanov pohľad

Už zas som bol presne na tom istom mieste, za stolom v ordinácií. Tentoraz sa mi tie zvedavé pohľady už akokeby vyhýbali, alebo to ja som si ich už nevšímal. Keď to nebolo príliš súrne, snažil som sa menej urgentným prípadom vyhnúť. Bol som totálne vykolajený z tejto situácie. Bolo toho viac, čo ma štvalo. Odrazu som však zacítil ruku na svojom pleci. Otočil som sa a pri mne stál doktor Ross. Jeho výraz bol presne taký ako keď mu na prednáškach na univerzite vyrušovali.

Spoznal som ho asi pred piatimi rokmi, keď prišiel prednášať na univerzitu, kde som študoval. Jeho predmetom bola Molekulárnu biológia. Síce to nebol predmet, ktorý by nutne potreboval vedieť každý jeden ošetrujúci lekár, no jeho prednášky boli naozaj pútavé. Kvôli nim som začal študovať a zisťovať viac aj vo voľnom čase. Najskôr som sa na otca hneval, pretože mi medicínu vnucoval ale nakoniec som mu bol vďačný. Tešil sa so mnou aj s mamou z každého môjho študijného úspechu. Vyhral som niekoľko vedeckých olympiád a tak ma po ukončení štúdia mohli prijať do hociktorej nemocnice ktorú by som si vybral. Ale ja som už bol rozhodnutý. Počul som o epidémii a rozhodol som sa, že ako pre lekára je toto mojim poslaním. To, že sa sem chystá aj doktor Ross som zistil, až keď sme nasadli na loď.

Teraz však toto svoje rozhodnutie ľutujem. Nikdy by som to nepovedal, aj keď som sa tváril byť silným, všetko som videl čierne.

"Chlapče, úprimne ťa už dnes nejakú tú minútu sledujem a vidím, že s tebou nie je všetko v poriadku. Videl som to aj včera, keď si sa vrhol na Colina. Poznám ťa už dlhšie a naozaj ťa takéhoto nespoznávam, povedz čo máš na duši..." povedal a oprel sa na kreslo oproti mne.

Čo mám na duši? Ostanem tu dokonca života a on sa ma pýta čo mám na duši?

"Ja len... nečakal som, že to tu bude takéto. Evidentne som poriadne nezvážil svoj príchod sem. Teraz už však nič nenarobím," odvetil som pokojne.

"Nerozumiem tomu..." potriasol hlavou.

"Neviem čo nerozumiete na tom, že sa z tohoto miesta stalo väzenie. A to nielen pre mňa ale aj pre Vás..."

"Ja nehovorím o tom," prerušil ma, "Nerozumiem prečo si vyslobodil tých výtržníkov..."

"Akých výtržníkov? Vy ste tam predsa boli a videli ste, ako tých ostatných dokonca aj postrielali. Chceli ich nechať v tej temnici zomrieť! Čo som mal asi urobiť?" vyšlo zo mňa hrubším tónom.

"Evan, poznám ťa už dosť dlho a viem že si inteligentný. Keby si nad tým aspoň trocha porozmýšľal predtým než si to urobil, celé to mohlo skončiť inak," povedal a postavil sa na odchod.

Zúril som, ale nechcel som vybuchnúť, určite nie takto pred všetkými. Drúhý deň po sebe. Nerozumel som, o čom to tu rozpráva. Správny lekár by mal byť schopný pomôcť vždy.

"Hoci ani my lekári si to častokrát nedokážeme priznať, no aby bolo jasné, nemôžeme zachrániť ani zďaleka všetkých, ktorý potrebujú našu pomoc. Predtým, než sme sem prišli si mal vedieť, že hoci sa budeme ľudí snažiť tu záchraniť, zmôžeme sa iba maximálne na to, že im život predĺžime o pár týždňov. Drvivá väčšina zahynie. Deje sa to len preto, lebo sa to asi diať aj má. Človek žijúci dobrým životným štýlom a riadnou obranischopnosťou by sa nikdy len tak nenakazil," povedal a prešiel popri mne.

"A ešte niečo, bolo by dobré keby si sa porozprával s Colinom. Verím, že to čo sa medzi vami udialo bolo iba jedno veľké nedorozumenie," povedal a prešiel na druhú stranu ordinácie, k pacientke ležiacej na posteli.

Takže to mám byť ja, ktorý sa s ním má začať rozprávať? Hneď ako Meredith začala krvácať, zakričal som na strážnikov, že potrebuje súrne pomoc. Oni to však odmietli a nechali ju len tak zomrieť. Ostatných vyviedli von a dnu som ostal iba ja a strážnik, ktorý ma držal. Dnu sa narútil kapitán a hneď za ním Colin. Tentoraz ma museli držať naozaj pevne aby som sa naňho opäť nevrhol. Bolo naozaj ťažké opísať jeho výraz keď ma tam uvidel. Už som si neboli pri ňom istý vôbec ničoho. Musel to byť predsa on, kto nahlásil moje zmiznutie ako prvý. Keď nás dolapili, bol to on, kto stál hneď vedľa kapitána.

Stačilo už iba to, že sa na Meredithino telo pozrel. Striaslo ho, nebol na niečo takéto zvyknutý. Pred skúškami sme mali isť do pitevne, kde Colinovi prišlo neskutočne zle. Otec mu potom vybavil, aby tam nemusel chodiť. Pre nikoho z nás to nebolo príjemné, no na rozdiel od neho sme to vydržali všetci. Nechápal som, ako to otec dokázal, no patril medzi jedných z najvplyvnejších doktorov v Edinburghu takže logicky asi dobre vychádzal s dekanom, Sirom Jeffersonom.

A potom ma tam uvidel stáť... Svoj zrak čo najrýchlejšie odvrátil. Začal niečo potichu vravieť kapitánovi, opatrne sa postavil k Meredith, snažiac sa nahmať každý možný znak pulzu.

"Tep je signálom, že jej srdce pomaly stráca pulz," vyšlo zo mňa bez toho, aby som si to rozmyslel.

Ak by mu to spromovanie nevybavil otec, nikdy by sa lekárom nestal. Ak by mal aspoň nejaké tie znalosti, vedel by to aj sám.

"Tak to zistite vy, pán Harris mladší..." povedal kapitán a prstom ukázal na mňa.

Spoločne so strážnikom sme k nemu podišli, a videl som, ako jej z očí vyprcháva život. Poslednýkrát sa namňa pozrela, ešte predtým než poslednýkrát vydýchla. Nezvládol som to a spadol som na zem. Schytili ma hneď ako len mohli. Chcel som im povedať toho viac, no bol som úplne mimo.

Spomenul som is na prvú smrť, ktorú som videl na vlastné oči... Striaslo ma. Elle Davisová... Dievča ktoré mi umrelov náručí. Bola to jedna z mojich spolužiačok zo strednej. Trpela epileptickými záchvatmi a deň, keď som ju prvýkrát pozval na rande sa stal jej osudným. Páčila sa mi od momentu, čo som ju prvýraz videl na škole. Bol som jedným z tých, ktorých si spočiatku nikto nevšímal. Nevýrazný chalan s okuliarmi. Ona bola tak trochu iná ako všetky ostatné. Daň za to, že bola krásna, inteligentná a skromná bola jej choroba ktorá sa jej stala aj osudnou.

Jej rodičia ma spočiatku vinili z jej smrti, ani po toľkom čase sa to nezmenilo. Nachvíľu som to celé pred sebou uvidel, potom som však zacítil okolo seba dlane. Všetci pomaly vypochodovali von a mňa vyniesli až posledného. Nevedel som sa len tak spamätať.

***

Služba skončila o siedmej a presne v tom momente sa v dverách ukázali dvaja ktorý ma schmatli.

"Ste presní ako hodinky," povedal som a tentoraz som sa nebránil ich zovretiu.

Vošli sme späť do pukliny a ostal som tam iba sám. Celkom som zabudol na skutočnosť, že ostatných zobrali na hľadanie byliny. Nevedel som si to tak vcelku predstaviť, ale budiš. V hlave mi ešte stále vírili myšlienky. Trochu som sa o nich aj bál. Z toho čo som počul ich vraj vzali na druhú stranu ostrova, ktorá nie je strážená a ani by som sa nečudoval keby ani vôbec nebola preskúmaná.

V sebe som cítil akýsi pocit úzkosti. Nebol som psychológ aby som presne vedel zistiť čím je to spôsobené, no isté bolo to, že mi neprospievalo, že som tu bol sám už niekoľko hodín. Veď kto by bol na mojom mieste rád? Veď už pri pomyslení na to, na akom "optimistickom" mieste sa to nachádzam ma striaslo. Mojim jediným východiskom z tohoto miesta je smrť.

***

Oči som otvoril a obzrel som sa. Pravdepodobne som zaspal, ale nepamätal som si kedy. Stále som tu však bol sám. Ako je to možné? Určite sa im muselo niečo stať. Srdce sa mi rozbúšilo a nervózne som začal prechádzať z jedného miesta na druhé. Mohli byť asi dve hodiny v noci. Takmer na celom ostrove zavládlo ticho. Jediné šuchotanie vychádzalo spoza dverí. Počul som zopár hlasov, ako si niečo šepkajú. Opatrne som priložil ucho približne k miestu kde sa asi nachádzali dvere.

"Takže do dvoch mesiacov odtiaľto budeme musieť nejako vypadnúť! A doriti! A ako to chceme akože spraviť, Nicolas?" začul som hrubý ale trasúci hlas jedného z mužov spoza dverí.

"Ja neviem, možno to ani nie je pravda," odpovedal druhý.

"Isté je, že hoci to možno ani pravda nie je, nemôžem to riskovať. Já mám rodinu a deti!" začul som už tichšie.

Pravdepodobne odišli. Počul som, ako sa ich hlasy pomaly vzďalovali.