Vyhostení - Amanda Rubbens

18.časť

Amandin pohľad

O tom, čo sa stalo som sa dozvedela spočiatku iba veľmi okrajovo. Asi o šiestej večer sa na pláži rozpútali nepokoje neznámeho dôvodu. 

"Čo sa to tam vonku asi deje?" spýtala som sa ale pokladala som to za básnickú otázku.

"Neviem, asi im nedali večeru alebo tak niečo," povedal Kit znudene, "Celý deň sa tu nič nedeje a nepokoje nastanú až práve teraz v čas večere, to predsa musí súvisieť," povedal a zasmial sa.

Mne to zas také vtipné nedošlo. Počula som krik a hlasy strážnikov. Začínala som z toho mať čím ďalej tým horší pocit. Ani Evana nikde nebolo hoci inokedy bol už dávno späť v pukline.

"Som rada že konečne tie nepokoje nijako nesúvisia s nami. To bude asi po prvýkrát," povedala Alexis a svoju hlavu oprela o Kitovu hruď.

Doteraz som aspoň ako tak zvládala nemyslieť na celú situáciu. To, že sme tu ostali celý deň ma však k tomu dohnalo. Mlčky a v depresívnej nálade som načúvala aspoň zvuky prírody, ktoré boli tým posledným čo ma spájalo s okolitým svetom.

Niečo som začula a hneď to museli nejako okomentovať. Každý jeden človek na tomto ostrove ma štval. Obvykle som bývala ja tá, ktorá sa niečo snažila riešiť kľudne. Inokedy, ak ma niekto vytočil som bola schopná vari aj zabíjať.  A práve to ma desilo. Predstava, že by som niekoho zavraždila bola asi mojím najväčším strachom.

Už aj ostatný si zrejme všimli, že nie som práve vo svojej koži, našťastie sa však o žiadnu upokojujúcu reč nepokúšali. Už od poobedia som si všimla, že sa Alexis a Kit nejako viacej zblížili. Bola to síce celkom odlišná situácia v ktorej som sa to práve teraz nachádzala, ale rozmýšľala som nad tým, čo by asi spravila ich skutočná kamarátka. Určite by im gratulovala, vravela aké je úžastné že sú spolu a že sa našli. Väčšinou som však nerobila nič nespontánne. Keď ma táto nálada prejde, možno budem schopná sa spoločne s nimi "radovať".

Therese stále vyzerala byť smutná, nakoniec boli to iba dva dni. Nepripadalo mi to však tak, že by boli s Meredith nejakými úžastnými priateľkami. Možno ešte stále predýchavala smrť jej sestry tam na pláži. Prehltla som. To William ju zastrelil. Táto spomienka akoby čakala v mojej mysli práve na túto chvíľu. Evan povedal, že to bol William, ktorý nás zachránil. To, že nás zachránil bolo vraj len kvôli tomu, že nám to bol dlžný. A to z neho svätého nerobilo. Koľko ľudí zabil asi predtým?

Až teraz som si uvedomila, že na ňu stále upieram pohľad. Normálnemu človeku by to asi vadilo, no ona robila presne to isté. Často ma pozorovala. Až napokon som bola ja tá, ktorá toto celé prerušila. Vychovávateľka Lauren vravievala, že oči sú bránou do duše. A práve to som teraz pociťovala aj ja hoci som nevedela jej príbeh. Nevedela by bolo vari aj slabé slovo. Neviem, ako by som sa tvárila ja, keby som prišla o sestru a potom aj o jedinú priateľku tu na ostrove.

Do polnoci sa nedialo nič. Všetci sme si šli ľahnúť. Zobudil ma až krik a kroky naokolo. Začula som, ako sa dvere pri vchode otvorili a spozornela som. Nenápadné dvere na stene sa odsunuli a dnu vošiel zástup strážnikov a s nimi postava, pravdepodobne Evan. To som však už nebola jediná, ktorá bola hore. Dvere sa zasunuli na pôvodné miesto a vnútri ostal iba Evan. V tomto svetle alebo lepšie povedané prítmí vyzeral akosi zvláštne. Ruku držal strnule v kŕčovitej polohe, až potom som si všimla, že ju má obviazanú.

"Evan?" ozval sa za mojím chrbtom Kit, "Deje sa niečo?"

Všetci sme pozorovali, ako sa presunul až k stene na ktorej boli matne odhalené nástenné maľby ktoré sme objavili pred pár týždňami. Nikto nič nepovedal až kým sa Evan neozval sám.