Vyhostení - Amanda Rubbens

9.časť

Evanov pohľad

Keď som otvoril oči, pred sebou som videl obrysy akejsi kamennej steny. Zrak sa mi postupne zaostril až kým som miestnosť neuvidel pred sebou celú. Nebola príliš veľká a dokonca ani široká. Bolo mi jasné, že toto teda nijaká hosťovská izba nebude. Vyzeralo to skôr ako jedna z tých viktoriánskych temníc z devätnásteho storočia. Ale ako som sa sem vlastne dostal? Snažil som sa rozpamätať na posledný okamih, ktorý som ešte bol pri vedomí. Mal som taký pocit, že som sa snažil zachrániť Williama. Akokoľvek som sa snažil spomenúť si, všetko čo sa dialo potom som si pamätal iba v útržkoch. Bežanie, ťahanie Williama za sebou, vysoké palmové stromy a prales skrz ktorého sme prechádzali... Ale kam sme to vtedy šli? Kam sme sa tak ponáhlali?

V tej chvíli som však opäť videl zahmlene a bolestivo som dopadol späť na tvrdú zem, kde som sa aj zobudil.

Keď som opäť videl ostro, opatrne som sa posadil a zhlboka som sa nadýchol. A kde sú vlastne ostatný? Napadlo ma, a očami som prečiel celý priestor a znova som sa na nič nezmohol.

Na ľavej nohe som mal upevnenú hrdzavú reťaz, ktorú som si všimol až teraz. Istou vecou však bolo, že nás chytili, alebo aspoň mňa. Cítil som sa ako po nejakom uspávadle, ktoré mi pravdepodobne pichli. Takéto uspávadlá majú často nielen uspávaciu funkciu, ale dokonca spôsobujú aj krátkodobú stratu pamäti. Som si istý, že sa onedlho rozpamätám, len akurát neviem kedy to asi bude.

Ako prvé som sa snažil jasne si spomenúť na poslednú jasnú myšlienku. William schovaný za kríkmi a streľba. Strach a panika ostatných. To bolo to posledné čo som ešte videl jasne. To ako som ho ošetroval, alebo to že sme z nejakého neznámeho dôvodu bežali k plotu som videl iba vo veľmi krátkych okamihoch. Snažil som sa ich nejako spojiť, dať dohromady.

Vzápätí som to vzdal. Bolelo ma dokonca aj rozmýšľať. Hnevalo ma to, no nezmohol som nič. Opretý o stenu som sa istú chvíľu sústredil už iba na to aby som dýchal.

"Evan!" začul som kdesi známy hlas.

Nepočul som, že by tieto uspávacie injekcie spôsobovali aj halucinácie. Hlas ktorý som však začul znel vcelku skutočne.

Opatrne som nadvihol hlavu a sústredil som sa na akýkoľvek zvuk. Nič. Zrejme to naozaj bola halucinácia.

Svoju hlavu aj telo som vrátil do pôvodnej polohy. Do polohy, kde som najmenej pociťoval bolesť.

"Evan! Počuješ ma? To som ja William..." ozval sa odrazu ten istý hlas.

Opatrne som sa postavil na miesto, kam mi to reťaz ešte dovolila a pri mrežách som zazrel postavu. Williama.

"Evan, to som ja William," začal, "Počuj, máš v sebe síce uspávadlá a dúfam že si schopný aspoň trochu ma vnímať. Zajtra ťa chcú popraviť, aj spoločne s ostatnými. Chytili nás, keď sme bežali k tomu plotu. Ja viem, že ma pokladáš za zradcu, no musíš mi veriť. Počúvaj ma. Zopakovať to nebudem môcť, nemáme veľa času. Kapitán Frey sa na tej poprave nezúčastní. Dal som mu do vína Quadratické sérum, ktoré spôsobuje závraty, bolesti hlavy a silné bolesti brucha. Ak ich presvečíš o tom, že ťa ešte tu na ostrove budú potrebovať ako odborníka, nechajú ťa nažive. Viem to. Inteligencia niektorých strážnikov tu na ostrove je naozaj nízka. Ostáva ti už iba vymyslieť, aby aj ostatných nechali nažive, na to ma nenapadá takmer nič," povedal pravdepodobne celé jedným nádychom.

Nervózne sa otočil do prava. Začul som odtiaľ prichádzať nejaké zvuky.

"Neber to ako priateľské gesto. Robím to iba preto, že si ma nenechal zomrieť a takisto aj Amanda," povedal a vykročil do ľava. Presne na opačné miesto, kde som ich začul a už ho nebolo.

Už som presne vedel, čo sa včera stalo. Každý jeden moment. Samozrejme aj to, ako tam nodomnou stál Colin a to ako tí smradi postrelili Luthera a ich ďaľšia obeť mala byť Meredith. Takže nás zajtra popravia. Mali ma zastreliť už tam na mieste. Aspoň by mi ušetrili toto trápenie. Hanbím sa zajtra ukázať pred ostatnými. Počítam aj s tým, že to spravia pekne pred všetkými. Prinútia všetkých aby sa pozerali. Stále som však neveril tomu, že sa William rozhodol nám pomôcť. Tomu človeku by som neveril ani nos medzi očami. Ešte než odišiel, chcel som sa ho spýtať, kde väznia ostatných. Nezmohol som sa však ani na slovo. Neviem však, či sa so mnou budú po zistení že som lekár ochotný ešte niekedy rozprávať. Klamal som im, alebo skôr som im nepovedal celú pravdu.

Ešte predtým, než sme s Colinom odišli na ostrovy, prišla za mnou matka do izby, kde som si balil veci. Chcela aby som jej spoločne s Colinom slúbili, že sa domov vrátime presne o šesť mesiacov, živý a zdravý. Otec s nami potom ani neprehovoril. Ani sa s nami neprišiel rozlúčiť. Keď sme to oznámili, nemal slov. Na tvári mal výraz, aký som ešte nikdy nevidel. Strach. Strach o svoju rodinu, o oboch svojich synov. Bral si to na vinnu sám sebe. On chcel aby sme vyštudovali medicínu. Jeho pôvodnou myšlienkou bolo, že ak sa stane doktormi, začneme pracovať v Nemocnici Svätého Františka v predmestí Bristolu presne ako aj on, kým nešiel do dôchodku. Jeho plány o tom, aby sme ostali blízko domova sme vcelku riadne zmarili.

Odzačiatku to bol môj nápad a Colin sa rozhodol ísť tiež. Z nepochopiteľných dôvodov. Neľutujem to, hoci som si predstavoval, že tých životov zachránim viac a denne. Hneď som však videl že sa takto nestane. Už aj na lodi sa nám nepodarilo zachrániť jedenásť duší.

***

Prebudil som sa na paprsok slnka osvecujúci celu cez tú mrežu. Netrvalo dlho, a vonku som začul známe hlasy. Dvere sa s vŕzgnutím otvorili a dnu vošiel jeden zo strážnikov. Dnu vošli ďaľší dvaja. Jeden z nich mi odomkol reťaz na nohe a dvaja mi pripevnili putá a to tentokrát na ruky. Keď sme vykročili, trvalo mi kým si moje oči zvykli na toľko svetla. Kráčali sme dlhou chodbou. Nakonci boli jasné dvere pravdepodobne z bukového dreva. Chodba nebola ničím výrazná. Po každom piatom metre bol na stene oblok. Aby som sa zbavil strachu, začal som ich rátať. Bolo ich presne dvanásť.

"Harris, pridajte do kroku. Nemáme na vás celý deň!" zavrčal na mňa jeden z nich asi v polovičke chodby.

"Nie som ochotný počúvať rozkazy od nejakého obyčajného corporála! Kde je vlastne kapitán v takýto slávnostný deň?" odsekol som drzo.

Tuším sa na ňa začala lepiť Amandina drzosť.

Strážnik ostal chvíľu zmätený, no potom mi odpovedal: "Kapitán sa dnes necítil veľmi dobre. Pri vašej poprave teda nebude," oznámil.

Nazamaskoval som úškr. Tak predsa William neklamal.

Za normálnych okolností by som sa asi bál, no teraz som mal pocit, že sa žiadna poprava konať nebude.

Najnižší z nich otvoril dvere do široka a vyšli sme na denné svetlo. Keď si moje oči zvykli už aj na slnečné svetlo, uvidel som, že sa nachádzame na nejakom nádvorí. Presne na tom, kde nám strážnici prednášali pravidlá ostrova. Ibaže v strede bola šibenica zo šiestimi lanami, ktoré boli pevne uviazané. Ako som si mohol myslieť, všade okolo boli zostúpený ľudia a chrbtom mi stáli oni. Amanda, Alexis, Kit, Luther, Therese a Meredith. Amanda otočila hlavou a pohľad uprela na mňa, no v tej chvíli sa tu objavil kat a celou silou ju bičom šľahol po chrbte. Spadla na zem a chvíľu sa zvíjala v bolestiach. Kat ju však potom postavil na nohy. Nič iné jej predsa neostávalo.

Ja viem, že je to trocha kratšia časť ale dúfam že nevadí. Ak si toto prečítate, a páči sa vám časť, tak určite dajte vote alebo koment. Veľa vás toto nečíta tak dúfam že aspoň vám niektorím sa story páči :))