Vyhostení - Amanda Rubbens

12.časť (reupload)

Takže táto časť sa mi z nejakého dôvodu zmazala, tak som ju musela napísať znova. Našťastie sa kamarátke podarilo zachrániť aspoň pólku, takže mi ušetrila kopec roboty. Venujem jej preto túto časť, naozaj mi neskutočne pomohla, ďakujem :)) 

Amandin pohľad

Všetko sa udialo neskutočne rýchlo. Z toľkej krvy sa mi dvíhal žalúdok. Každá jedna končatina sa mi triasla od strachu. V živote sa mi to už párkát stalo. Od zdesenia  som sa začala triasť a ešte hodiny som nedokázala zo seba dostať ani slovo. Keď ma raz banda Stephenie Fosterovej zamkla v úzkej kabínke šatne, myslela som si, že tam vari aj zomriem. Vychovávateľky ma tam našli až po hodine, keď sa jedna z báb, Debra Carollová, dobrovoľne priznala. Ako jediná mala asi nejaké to svedomie.

V dverách sa objavili posili a Evana schytili. Snažil sa im celú situáciu vysvetliť, no márne.

"Ľutujem, dostali sme rozkaz, že väzňom nemáme podávať prvú pomoc," stále mi prechádzalo mysľou. Neskutočne ma to štvalo, lekárska pomoc by mala byť poskytnutá pri každom jednom nakazenom na tomto ostrove. 

"Vy tomu nerozumiete! Musíte jej okamžite dať lieky, inak zomrie!" pridal sa do hádky aj Kit. Aj v jeho očiach bolo vidieť strach.

Vzápätí sa ich tam objavilo ešte ďaľších desať. Zamrazilo ma. I keď som si bola takmer istá, že nám niečo vraveli, nedokázala som vnímať. Každého z nás po jednom schytili dvaja a niesli nás smerom k tunelu.

"Nieee, Pustite ma! Ja chcem ostať s ňou!" zarevala za mnou Therese na celú chodbu.

Akokoľvek sme sa snažili, nepomáhali ani prosby a vyhražky. Keď sme už stáli na horúcom piesku, všimla som si iba tmavú oblohu, na ktorej sa zbiehali búrkové mraky. Pravdepodobne sa schyluje k búrke...

Vedľa vchodu som zahliadla stáť Williama. Všetká zlosť sa vo mne nahromadila, ani som spočiatku nevedela prečo. Mala som pocit, že toto celé je iba jeho vinna. Bol predsa poručík, ak by chcel, mohol by vydať príkaz, aby jej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť. On tam však iba tak nečinne stál a obzeral sa. Pohľady sa nám na okamih stretli. Pravdepodobne bol kapitánova pravá ruka, veď ako inak by sa stal poručíkom? Bola som hlúpa, keď som si myslela, že je na našej strane.

Therese a Alexis iba hlasno vzdychali. Nikde som však nevidela Evana. Žeby predsa ostal vnútri s ňou?

Niekoľko ďaľších strážnikov začalo zvonka vchádzať do tunela a odtiaľ k Meredith. Nezaregistrovala som, ako dlho boli asi dnu, ale bola to dlhšia chvíľa. Okolo nás sa zatiaľ stihli nahromadiť nakazený, ktorí situáciu úpenlivo sledovali. Mala som chuť niečo im povedať, no nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Zástup strážnikov vypochodoval späť von. Evan stál ako posledný za nimi a držali ho dokonca traja strážnici.

Až teraz som si všimla mladšieho muža, ktorý stál rovno pri kapitánovi. Môj pohľad bol naňho upretý hlavne kvôli jeho oblečeniu. Mal na sebe tmavomodré tričko  a dlhé čierne nohavice. V rukách zvieral akýsi plášť. Celkom určite nebol jedným zo strážnikov.

"Dav sa utíši!" povedal kapitán hrubým, prenikavým hlasom.

Prvýkrát som ho videla v deň, keď sme dorazili. Od začiatku sa mi zdal byť veľmi krutý a hrubý, presne ako aj jeho hlas.

Dav sa mierne utíšil. V dave som aj uvidela niekoľko známych tvári. Poznala som ich asi z videnia. Na ľudí som mala vcelku dobrú pamäť.

"Poprosím tu prítomného doktora Harrisa, aby oznámil stav jednej z väznených žien," prikázal kapitán pokojne.