Vyhostení - Amanda Rubbens

3.časť

Amandin pohľad

Sedela som v obrovskej väzenskej cele. Triasla som a mojou mysľou prechádzali myšlienky o smrti. Zabijú ma? Dajú mi nejaký trest? Vlastne trestom je už asi jednoducho to, že ma tu zavreli. Už odmalička som mala problémy držať jazyk za zubami keď sa mi niečo nepáčilo a teraz som to veru poriadne schytala. Pod okom som ešte stále cítila úder a päsť jedného zo strážnikov. Dalo by sa povedať, že som vlastne mala šťastie v nešťastí, keďže ostatných protestujúcich bezslova zastrelili. Ostatných neposlušných sem odvliekli až desať minút po mne. 

Hoci som tu bola asi hodinu, pripadalo mi to tu ako večnosť. V porovnaní s vonkajškom tu bola otrasná zima.

Dvere sa otvorili, a dnu vošlo niekoľko strážcov. Spoznala som medzi nimi aj tých, ktorý ma odvliekli aj toho ktorý my vrazil. Keby tu neboli tie mreže tak by som ich asi napadla. S nenávisťou som sa na nich pozrela a opätovali mi uštipačný pohľad.

"Takže vy všetci, ktorý ste sa správali mimoriadne zle, budete tu zavretý, pokiaľ neskapete!" povedal jeden z nich a uškrnul sa.

Jeho arogantný úsmev mu odhalil jeho otrasné žlté zuby. Až mi zimomriavky prebehli po chrbte.

Opatrne som vykukla z cely, aby som vedela ako sa asi tvária ostatný. Mali takmer podobné reakcie na túto situáciu ako ja. Niektorí nariekali, iný ostali iba nehybne sedieť a rozmýšľať nad svojim osudom. Uvidela som muža z očami podliatymi krvou, vyzeral byť už v riadne pokročilom štádiu.

"Nevykúkať!" zakričal jeden zo strážnikov a udrel po mne bičom.

Našťastie ma minul, trafil mi iba nos. Štípal mi, ale bolo mi to takmer jedno, oproti iným poraneniam, ktoré som dnes schytala to bolo nič. 

Všetci strážnici, okrem jedného, odišli. Traja ostali strážiť pred temnicou a jeden nás strážil vnútri, no netrvalo dlho a zaspal.

"Odtiaľto sa teda tak ľahko nedostaneme," skonštatovala som sama pre seba.

Keby som bola trochu menšia, možno by som dokázala z mreží aspoň vystrčiť ruku, no kľúče mal strážnik sediaci na druhej strane temnice. Jeho chrápanie sa ozývalo takmer po celej väznici.

Nešťastne som pozrela na kľúče, ktoré mal pripevnené na opasku. Umrieme tu, a to ešte skôr než by nás Bentonofia donútila poslednýkrát vydýchnuť. Oprela som sa o stenu a uznala som si porážku. Môj život ani doteraz nestál za nič, no deň za dňom strávený v sirotinci, som stále dúfala v lepší zajtrajšok, ktorý sa samozrejme nedostavil.

Začula som vzlykanie, pravdepodobne to bolo dievča vo vedľajšej cele. Mala som nutkanie postaviť sa a utešiť ju, no rýchlo som to dostala z hlavy. Veď ju takmer vôbec nepoznám. Nepoznám jej osud, a ani to čím si asi prešla, keď ochorela.

"Ako sa voláš?" povedala som a pozrela som sa na ňu čo najbližšie, pokiaľ ma mreže pustili. Mala dlhé blond vlasy a tvár bez hocijakej nedokonalosti. Bola som si istá, že predtým než sa dostala na toto odporné miesto, musela byť istotne veľmi obľúbená v kolektíve.

Opatrne sa na mňa pozrela, utrela si slzy a povedala: "Ja som Alexis, a ty?"

"Amanda,"

Na tvári sa jej mihol úsmev a sadla si čo najbližšie k stene, ktorá nás oddeľovala.

"Pozri... ja síce nepoznám tvoj príbeh, no som si istá, že najhoršie je umrieť keď je niekto smutný. Viem, že na takomto otrasnom mieste sa asi šťastným byť nedá, no nárek tomu nepomôže..." povedala som, a oprela som sa o mreže cely.