Vyhostení - Amanda Rubbens

1.časť

Je to nová story, ktorá ma napadla, ak mi dáte 3+ votes tak budem pokračovať, ak nie tak beriem na úvahu, že sa nepáči a nebudem pokračovať... :)

Amandin pohľad

Loď pomaly odplávala z prístavu. Celá som sa triasla, no videla som, že nie som jediná. Plavilo sa nás asi dvesto, a to sme boli iba tí z Anglicka. Vykázali nás, nás všetkých. Trpeli sme zvláštnou chorobou zvanou Bentonofia. Na túto chorobu nebol ani napriek vyvinutej medicíne liek. Preto nás všetkých nakazených vyhostia na ostrov, ďaleko od civilizácie. Choroba sa začala prejavovať tým, že ste boli malátny, bolo vám stále na odpadnutie, a neskôr ste mali aj vysoké horúčky. Pomaly vám prestávali fungovať orgány, začali ste vyvraciavať krv a jedným z posledných príznakov bolo pomalé zabúdanie. Najskôr ste zabúdali na narodeniny rodinných príslušníkov, neskôr ste zabudli ich mená až napokon ste zabudli aj dýchať. Z tejto choroby sa vyliečil málokto, avšak jediným liekom na túto strašnú chorobu je bylinka Sennia. Táto bylina je rozšírená iba na jednom mieste, na Bermudských ostrovoch. Rozšírená je tam iba z toho dôvodu, že bermudské ostrovy sú už postáročia opustené. Rozpráva sa o legende o bermudskom trojuholníku, kde sa všetky lode potápajú. A práve preto na tieto ostrovy ľudská noha takmer nevkročila. Ťažko bolo povedať či nás tam vláda posielala preto, aby sme sa vyliečili, alebo preto aby sme v bermudskom trojuholníku všetci zahynuli. Ak je reč o mne, ja vláde neverím. Napokon aj spôsob ktorým nás sem dostali mal ďaleko od morálneho. Hovorí sa však, že pred asi päťsto rokmi boli Bermudské ostrovy obývané ľuďmi, teraz tam však živej duše niet. Cesta tam mala trvať asi dva-tri dni, pri zlom počasí aj štyri.

***

Na druhej strane som počula plakať malé deti. Vyzerali, že už sú v dosť vysokom štádiu tejto diabolskej choroby. Všetkých nás berú nevedno kam, surovo nás vytrhli z našich rodín. Ja som však skutočnú rodinu nikdy nemala, takže z tohto hľadiska mi to bolo ľahostajné. Sedeli tu mladý i starý, černoši či beloši, všetkých nás spájala tá istá svinská choroba. 

Ďalšie dva dni prebiehali veľmi pomaly. Nemala som veľmi náladu sa tu s niekým spriateliť, vždy som bola taký samotársky tip. Takisto ma chytila aj morská choroba, kvôli ktorej som asi trikrát zvracala. Za dva dni bolo vyhlásených asi jedenásť mrtvych. Všetci sme sa museli dívať ako ich mŕtve telá potom surovo vyhadzujú do mora. Izby sme nemali, po päťdesiatich sme ležali v jednotlivých miestnostiach, samozrejme na zemi. Obidva dni ma ráno budil plač. Ľudia sa tu modlili a plakali. Či už to bol smútok za rodinou, vedľajší príznak choroby alebo strach kam nás to vlastne viezli. Ja som nepociťovala ani jedno z toho. Rodinu som nemala, bývala som v hroznom sirotinci, kde nás nútili jesť pomyje. Jediná vec ktorá ma mrzela bola iba tá že tento rok som mala dovŕšiť osemnásty rok môjho života, čo by znamenalo odchod z toho otrasného zariadenia. Osudným mi bolo toto nakazenie. Táto choroba sa rozširovala kontaktom s krvou nakazeného, bozkávaním či dokonca stykom. Mojim osudným bolo, kde som sa zhruba pred dvoma mesiacmi pobila s René Lindovou. Bola nakazená, dokonca to ani ona sama nevedela. Doberala si ma, tak čo som asi mala robiť? V sirotinci si ma často doberali, lebo som každému pripadala chlapčenská. Milá René Lindová však predtým než  zistila, že nás nakazených odvezú na opustený ostrov stihla spáchať samovraždu. Veľa ľudí to tak spravilo a vláda si to uvedomila, preto nás zobrali oveľa skorej ako bolo najskôr v pláne. Bez ohlásenia vtrhli do sirotinca policajti a odvliekli nás ako keby sme niečo spáchali. Takmer som sa tam rozplakala, ale nie preto, že by som sa bála, ale prišlo mi zle z toho keď som uvidela ako surovo odvliekli deti od rodičov, ba im ich aj vytrhli z rúk. Celá táto krízová situácia nastala vtedy keď v menšej nemocnici v Yorku nejaké dieťa čo sa narodilo nakazenej žene nakazilo všetkých novorodencov ktorý tam boli. Stal sa z toho obrovský škandál. Vláda sa preto rozhodla pre toto krízové riešenie. Dúfajú že takto tej nákaze zabránia.