Vyhostení - Amanda Rubbens

21.časť

Evanov pohľad

To ticho medzi nami ma znepokojovalo. Pravda je taká, že väčšinu svojho života som prežil sám vo svojej detskej izbe kde bolo ticho na dennom poriadku. Nikdy som sa nehrával s autíčkami tak, že by som k tomu potreboval svoj hlas. Koniec koncov počul som to aj tak iba ja, tak mi pri hre hlas v mojej hlave bohate stačil. Ticho som miloval iba vtedy, ak bolo nad čím premýšľať. Zastával som na škole teóriu, že slová sú prázdne a na vyjadrenie pocitov ich nie je treba. Nie všetky slová si každý človek vysvetlí rovnako. Mnohokrát ich človek nepochopí správne alebo jednoducho neporozumie... Gestá, tie majú vždy iba jeden význam a každý by si ich mal vysvetliť rovnako. Bozk, objatie, smiech či facka. To iba moderná doba tieto gestá zmenila v pravý opak. Bozky už nie sú z úprimnej lásky, objímajú sa aj najväčší nepriatelia, z pobaveného smiechu sa stal výsmech a aj ľudia ktorí sa milujú si neustále ubližujú...

Absolútne som netušil, čo ostatným prechádza mysľou. Nikdy by som nepovedal, že tu chýbajú slová. Od toho, čo sa stalo z Lutherom z nás nikto neprehovoril. So mnou sa vlastne nikto okrem Amandy nerozprával odvtedy, čo sa našli tie telá.  Trocha som dúfal, že potom, čo sme s Kitom vykopávali ten hrob pre Luthera, pochopia, že ja by som ničoho takého nebol schopný. Ktovie, či by som sám sebe uveril.

Hovorí sa, že pre lekára je najtraumatizujúcejším zážitkom smrť človeka pred jeho vlastnými očami, a pri pacientovi, o ktorom vedel, že mu už nedokáže pomôcť. Videl som ich už viac ako veľa. Už ani sám neviem, ako som to bral po prvom nešťastnom úmrtí na tej obrovskej lodi, ktorou sme sem dorazili. Čím ďalej, tým je to celé iba horšie. Viac nakazených = viac úmrtí.

Zo školy si pamätám na tie decká, ktoré sa chceli podrezať kvôli každej somarine. Pokladal som ich za zdivených tínedžerov, ktorí sa asi potrebovali dostať do centra diania alebo mali iba priveľa voľného času aby rozmýšľali nad takýmito vecami. Mali predsa obrovské šťastie, že sa narodili do takých rodín, v ktorých mohli ďalej rozvíjať svoje vzdelanie a niekam to v živote dotiahnuť. Teraz som však aj ja mal chuť spáchať samovraždu. Necítil som sa byť potrebným už absolútne nanič. Doteraz som bol aspoň lekárom - váženou osobou. Ešte predtým, ako som však nastúpil do toho stroja na cestovanie s obrovskou vrtuľou ma stihli odvolať s funkcie. Už iba netrpezlivo čakajú na toho nového lekára. Napadlo ma... na čo vlastne páchať samovraždu, ak mi ostávajú už iba horko-ťažko dva týždne, než ma postavia pred ten "začarovaný" detektor?

"Evan, prosím ťa prestať tu tak nervózne prešľapovať, už som z teba nervózna a ja," skríkla na mňa Alexis.

 Sadol som si na tvdú kamennú zem a očkom som prešiel po Amande. Považovala Lutherovu smrť ako zradu. Spočiatku som to aj ja sám vnímal podobne. Jeden ľudský život obetovaný za záchranu ďaľších päťdesiat. Určite to takto nebolo správne, ale začal som celú myšlienku vzniku ostrova vnímať trocha inak. Podľa Amandy to boli zvrhllíci už od začiatku a ona názor na rozdieľ odomňa nezmenila. Musím sa priznať že sebaobetovanie ma napadlo ako prvý a aj posledný nápad na samovraždu. Amanda zrejme tušila, na čo som narážal vtedy pri základni. Povedala: "Si posadnutý zachraňovaním ľudských životov? A prečo nezachránili práve ten jeho?"

Vtedy som si sám sebe položil otázku, že na čo to preboha myslím. Mala pravdu. Aj napriek tomu, že mávala paranoidné podozrenia na vládu vždy keď sa niečo takéto udialo. Mal som pocit, akoby už odmalička bola vedená k takému to postoju. Alebo ju to život iba takto naučil. V tomto svete nikdy nikto nič neurobil bez toho, aby za to nechcel protislužbu alebo aby to nepoužil na nekalé úmysly či len pre svoje blaho.

Prehltol som hrču v hrdle a celé moje telo zaplavil pocit smädu a hladu. Cítil som sa slabý a stačil mi iba jeden pohľad do zrkadla aby som zistil akú skutočne nezdravú farbu mám. Na brade sa mi objavilo menšie strnisko. Čo ma vtedy napadlo už neviem, ale hlasno som zabúchal do dutej steny za mojou hlavou. Niektorí na mňa hodili prekvapené pohľady, iný nevnímali.