Vyhostení - Amanda Rubbens

19.časť

Evanov pohľad

Hneď potom, čo ich odviedli, prišli aj po mňa. Prechádzali sme chodbou smerujúcou na pláž, ktorá sa mi čím ďalej tým zdala dlhšia. Dostal som nutkanie spýtať sa, kam to vlastne ideme. Ostal som však mlčať. Páčil sa mi pocit, že ma nemôžu len tak zabiť. Aspoň naposledy to tak bolo. Tentoraz som v tom bol ozaj nevinne. Lenže kto by mi uveril? Nikto z pukliny okrem Amandi mi neverí. A ani Amandou si nie som tak celkom istý. Jej slová zneli, akokeby ich vravela dieťaťu, ktoré ešte poriadne nerozmýšľa nad svojimi činmy. Ostala už potom iba jediná osoba ktorá je presvedčená o mojej nevine. Vrah, páchateľ. V hlave som si premietol ich telá. Nebol som patológ aby som za taký krátky čas, čo som tam bol dokázal určiť príčinu smrti. Niečo také, čo mali na telách oni som nikdy predtým nevidel. Na pitve sme mali rôzne prípady úmrti. Od nešťastnej náhody až po vraždu. Nikdy som tam nevydržal viac ako hodinu ale aspoň som sa z toho nevyzul tak, ako Colin.

Mohlo ich niečo napadnúť, no rany mohli vzniknúť aj po smrti. Boli čerstvé, nemohli mať viac ako dve-tri hodiny. 

Každú chvíľu som zýval. Bolo to zrejme z tých uspávadiel a chvíľkami som dokonca videl aj rozmazane. Zachytil som však, že sa blížime ku chatám strážnikov. Tvoril ich taký komplex. Najnižšie ale predsa na prvom poschodí bola kontrolná miestnosť. Pri myšlienke na ňu ma striaslo. Okolo boli schody a zábradlie. Ulička na prvom poschodí bola najdlhšia. Tvorili ju izby strážnikov, úplne narohu som očkom zaznamenal aj nejakú ďaľšiu lekársku miestnosť a aj izbu upratovačiek a sestričiek. Už som asi tak trocha začal tušiť, kam ma to vedú. Táto časť sa dala vidieť aj z pláže. My sme však šli ešte vyššie. Na najvyššom poschodí sa nachádzalo niekoľko izieb, jedna z nich patrila poručíkom a tá úplne na kraji bola kapitánova. Tu už bolo priestranstvo celkom uzavreté a chodba bola tmavá. Bolo tu iba jedno okno, až celkom pri kapitánových dverách.

Keď sme zastali, strážnik po mojom ľavom boku zaklopal. Toho som tu ešte na ostrove nevidel. Ten, ktorý vedľa mňa stál z pravoboku mi však už známy bol. Párkrát dozeral cez noc v pukline. Ani jeden z nich so mnou cestou neprehovoril a ja som tomu bol iba rád. Po ceste sem na mne bolo však zopár menejpríjemných pohľadov. Jediným šťastím bolo iba to, že v takýchto skorších ranných hodinách ešte väčšina nakazených spala.

Z obloka som zazrel zvláštny stroj. Z vrtuly, ktorá sa pomaly roztáčala som skonštatoval, že pravdepodobne ide o nejaký dopravný prostriedok. Ak nie, tak potom to bol stroj času. O stroji času sa uvádzalo hneď v niekoľkých literatúrach. Mnohé však boli zcenzúrované. V románe spred niekoľko desaťročí sa však stroj, ktorý dokázal cestovať v časopriestore opisoval asi takto.  Buď mi chýbala fantázia, ale pripadalo mi vcelku nemožné ovplyvniť to, čo sa už stalo alebo byť ovplyvňovaný budúcnosťou. Zistiť, čo sa stane a vzápätí sa rozhodnúť pre inú možnosť. Nebolo to pre mňa reálne, no možno som mal iba nevyvynutú fantáziu.

Dvere spočiatku neotváral nikto, tak som ďalej sledoval záhadný stroj. Až keď začal stúpať, všimol som si Alexis a Therese, ktoré bolo vidieť z tejto strany sedieť v záhadnom stroji. Bola tam ešte jedna osoba. Pozrel som sa na zem. Tam stál Kit a Luther, takže tá tretia bola Amanda. No jasné! Až teraz mi došlo, že týmto strojom ich vedú na druhú stranu ostrova. Vzápätí sa však dvere otvorili a v nich stál malý a trocha širší strážnik. Do tváre vyzeral celkom smiešne. Nemohol mať viac ako tridsať rokov. Keď nás uvidel, zakričal: "Už sú tu pane, práve s ním prišli," nepochybne kričal kapitánovi.

Nečakane ma potiahli, takže som takmer skončil na dlážke. Miestnosť bola obrovská. Hneď pri vchode bol dlhý koberec so vzorom a menší stolík. Farba stien bola krémová a uprostred stál stôl, pohodlný gauč a vedľa na stene akvárium. Pri ľavom rohu bola knižnica. Do ďaľších miestností pravdepodobne viedli ostatné tri dvere. Miestnosť bola síce velká, no vizuálne poloprázdna.