Vyhostení - Amanda Rubbens

15.časť

Amandin pohľad

Zažívala som to prvýkrát. Pocit vzrušenia a zdesenia zároveň. Kit a Alexis vyzerali, že zažívali to isté. Sledovala som, ako sa pod nami mihá ostrov. Zazrela som obrovský plot, ktorý skutočne rozdeľoval ostrov na dve časti. Hneď ako sme ho prekročili, zatvorila som oči. Čakala som, že sa asi niečo stane, že sa zrútime alebo tak niečo. More, ktoré ostrov obmývalo bolo pri brehoch biele, až postupne stále ďalej a ďalej od pláže menilo svoju farbu na tmavomodrú. Alexis sa mi snažila niečo povedať, no vrtuľa nad nad našimi hlavami bola natoľko hlasná, že som videla iba ako otvárala ústa.

Krk ma štípal presne na mieste, kde mi vpichli injekciu. Pri samotnom vpichu som necítila nič, štípanie nastalo až päť minút potom čo mi tam vložili ten čip. Bol to zvláštny ale hlavne desivý pocit, že vedia o každom vašom kroku a to ani nehovorím o kamerách na ostrove.

Pilot opäť zmačkal nejakú kombináciu gombíkov a zacítila som, ako klesáme. Vrtuľa teraz vydávala celkom iný ale prenikavejší zvuk. Zapchala som si uši, podomnou to bolo počuť asi najhlasnejšie. Z toho, že ma hodilo na stranu som zistila, že sa asi otáčame. Silno som stlačila Alexisinu ruku a vydala som akýsi priškrtený zvuk. Muž sediaci vedľa pilota, ten ktorý nám aj vpichol injekciu, sa na chvíľu otočil a pohľadom nás všetkých skontroloval. Zjavne som sa asi dosť strápnila, keď som začala vystrájať už iba z toho, že sme sa otáčali.

Nazbierala som trocha odvahy a pozrela som sa von oknom. Zazrela som nejakú dráhu, pravdepodobne na pristávanie. Hneď vedľa stála akási stavba z dreva, pravdepodobne niečo ako "základňa". S takými pojmami som sa párkrát stretla v literatúre a v knihách, kým niektoré z nich nedostali zákaz vydávania a rozširovania. V sirotinci sa zopár takých starších výtlačkov našlo ale keby to niekto prezradil, zrejme by z toho bol celkom veľký problém. Zo sebou som mala iba jednu jedinú knihu po otcovi, Búrlivé výšiny.

Pilot mal cez seba prehodený prístroj, z ktorého sa ozývali hlasy. Myslím že sa tomu hovorilo niečo v zmysle "vysielača" alebo tak nejak.

V ušiach mi na malú chvíľu zalahlo, taže som poriadne nepočula, čo bolo v tejto chvíli možno tak aj lepšie. Zatvorila som oči a pochvíli som zacítila ako pristávame. Hneď ako sa otvorili dvere, čo najrýchlejšie som vystúpila. Stáli sme presne na tej dráhe, ktorú som videla zhora.

Strážnik vystúpil, niečo povedal pilotovy a mávol nám, aby sme sa vzdialili. Ten opäť naštartoval a vzlietol smerom na pláž.

***

Keď Therese a Luther vystúpili, a s nimi aj ďaľší strážnik, vykročili sme smerom dolu zo stavby až kým sme pod nohami nemali trávu a pevnú zem. 

"Nasledujte nás, neodchádzajte z cesty a žiadne reči, vyplašíte zver! Asi by ste nechceli byť potravou geparda..."

Ani jednému z nás nebolo veľmi do reči, čiže sme všetci iba v tichosti nasledovali strážnikov. Počuť bolo iba vtákov a to, ako nám pod nohami praskali konáre a vetvičky.

Toto mohla byť jediná čistinka široko ďaleko, takže som si viditeľnú oblohu vychutnávala. Všade naokolo to vyzeralo presne tak isto, ako aj na druhej strane ostrova. Strom, strom, strom, krík, strom, strom. Ešte stále som však nedokázala uveriť, že niečo takéto nádherné môže na zemi existovať. Hoci sa na tejto čistinke nenachádzalo dokopy nič, čo by bolo nejako zvlášť krásne, príroda tu vytvárala krásnu harmóniu medzi každým jedným kvetom, kríkom či stromom. A práve to robilo toto miesto jedinečným.

Za ten čas, čo som sa obzerala, nevšimla som si, že strážnici už dávno zastali a niečo začali vysvetľovať. Kit predomnou prudko zastavil a ja som sa oňho potkla a spadla som na zem. Keď to stihol môj mozog spracovať, ležala som už dávno na zemi. Z mojej nohy sa začala valiť krv, nejakú ostrejšiu bolesť som však našťastie necítila. Kit mi podal ruku a vytiahol ma späť na nohy. Zatackala som sa ale šla som ďalej.