Vyhostení - Amanda Rubbens

25. časť

Po dlhom čase konečne nová časť. Ak tu dáte 4+ votes, tak nová časť bude ešte tento týždeň :) je to na vás :)

Amandin pohľad

Keď som otvorila oči, pred sebou som nemala nič, iba svetlo. Oči som si prižmúrila a rukou som sa snažila zakryť. Svetlo na mňa však prúdilo zo všetkých strán, prenikalo mi až do hĺbky mojej duše. Znepokojovalo ma, že som nič necítila. Zrejme to s tou smrťou chodí. Nekráčala som však za svetlom ďalej, ako to býva v príbehoch, stála som na mieste sťa prikovaná a nedokázala som sa pohnúť.

Dychčala som, ako keby som zabehla maratón. Snažila som sa nahmatať si pulz, ale necítila som vôbec nič. Ruky som si priložila na hruď v snahe zacítiť údery môjho srdca. 

"Amanda?" začula som známy hlas kdesi v pozadí. Ešte niekoľko krát som začula svoje meno, zakaždým trocha bližšie.

Otáčala som sa dookola, nikoho som však nezazrela.

***

Keď som začula posledný výkrik, zacítila som pod sebou drsný povrch a pot, ktorý mi stekal dolu po čele. Tentoraz som už niekde celkom inde. Vedela som to, hoci som videla iba rozmazane. Obraz sa mi však pomaly zaostroval, a až po chvíli som si uvedomila, že nado mnou stojí akási postava. Nevidela som jej do tváre, ale bola som natoľko šokovaná, že som zvreskla.

Teraz som už vedela celkom naisto, že nie som mŕtva. Cítila som bolesť, ktorá mi ako keby prúdila po celom tele. Cítila som aj akýsi zatuchnutý smrad.

Po výkriku som svoj zrak odvrátila iným smerom, to som však robiť nemala. Ozval sa pád a neskutočná bolesť v ľavej ruke. Ležala som na zemi.

Triasla som sa od zimy a od strachu. Niet divu, že mi bolo chladno. To, že mám na sebe iba nemocničné šatstvo, ktoré mi ani zďaleka nezakrývalo všetky partie som si uvedomila až teraz.

Začula som kroky a osoba následne pár krát zahrešila. Vzápätí však už bola pri mne. Snažila som sa odplaziť ale nenašlo sa vo mne toľko síl a vzdala som to.

"Amanda, upokoj sa, to som iba ja!" ozval sa hlas.

Na okamih som sa prestala brániť, otočila som sa a pozrela som sa rovno nad seba.

Nezmohla som sa na jediné slovko. Známe črty tváre a prenikavé modré oči kontrastujúce s tými jeho hnedými vlasmi. Tváril sa znepokojene. Prstami mi odkryl vlasy z tváre.

Chvíľu sme na seba len tak pozerali. Ležala som na tvrdej zemi a on sa opieral o svoju zdravú ruku. Až dovtedy mi to divné neprišlo, no keď som si uvedomila, že tu ležím takmer polonahá a on pri mne, opatrne som sa posunula. Jemu to asi vzápätí tiež došlo, tak sa postavil, a podal mi jeho zdravú ruku. Nechápavo som sa naňho pozrela.

"Tak hádam nechceš ostať na tej špinavej zemi..." povedal, a tentoraz sa mu na tvári mihol úsmev.

Podala som mu svoju dlaň, ktorá v jeho dlani vyzerala veľmi tenká a malá. Na jeho mieste by som sa takto nenamáhala, pretože tú ruku bude ešte potrebovať. Vytiahol ma k sebe a videla som ako sa pri tom namáhal. Jeho pevný stisk hovoril za všetko.

Keď som už stála na nohách zacítila som v hlave príšerné tlaky a keďže som nechcela znova skončiť na zemi, pevne som sa chytila jeho zápästia. Zrejme aj on sám spozoroval, že padám. Chytil ma za chrbát a pevne si ma k sebe pritiahol. Cítila som teplo, ktoré z neho vychádzalo, a aj jeho srdce, ktoré bilo presne ako moje.

Neviem, čo to do mňa vošlo, no odrazu som si spomenula na všetko, čo sa udialo a začala som plakať. Viem si živo predstaviť ako príšerne asi vyzerám. Pripadala som si, ako keby som vstala z mŕtvych. Často som medzi ľuďmi počula slovné spojenie "Cítim sa ako znovuzrodená". Ja som sa cítila presne tak, až nato, že to príjemné nebolo.