Vyhostení - Amanda Rubbens

10.časť

Amandin pohľad

Zobudiť som sa stihla ešte predtým, než k nám vtrhli stráže. Za celú noc som mohla prespať maximálne tri hodiny. Keď som sa zobudila, moju pokožku zachvátil chlad. Všetci ostatný ešte spali, tak som iba nehybne ležala na mieste. Nebolo to dvakrát príjemné ležať na studenej a dokonca aj špinavej zemi. Nelíšilo sa to tu od decáku. Ak sa niekto správal nevhodne, čakal ho podobný osud. Na noc nás vtedy zatvárali na samotku do malej komory medzi rôzne hlodavce ktoré tam cez zimu prebývali. Sama som tam skončila a to dokonca niekoľkokrát po zopár konfliktoch s riaditeľkinou milovanou dcérou.

Hneď pri prvom podozrivom zvuku prichádzajúceho zvonka som sa strhla. Nič sa však neudialo. Mohlo predsa byť iba okolo skorej rannej hodiny.

Po chvíli som sa postavila a vzápätíá hneď posadila. Hlava sa mi krútila ako nikdy predtým. Mohla som byť riadne dehydrovaná. Ďasná som mala úplne suché. Zdalo sa mi, že niečo počujem, no nedokázala som ostať pri vedomí.

Oči som otvorila, a uvidela som postavu. Sedela nadomnou Therese.

"Otvor ústa!" oznámila mi jasne a ja som tak aj urobila.

V ústach som pocítila chuť vody a oči som znova zatvorila. Chcela som toho povedať viac no nedokázala som. Keď Therese videla o čo sa pokušam, naliala mi do úst ešte niekoľko dúškov vody.

"Nerozprávaj ale pi. Potrebuješ to!" povedala.

Nejakú tú chvíľu som tam iba tak ležala. Keď som sa cítila o trocha lepšie, rozhodla som sadnúť. Keď to Kit uvidel, pribehol ku mne a pomohol mi opatrne sa nadvihnúť.

Striaslo ma, no svet sa predomnou už netočil. Na zemi som uvidela krčahy vody.

"Odkiaľ..?" nechápavo zo mňa vyšlo.

"Prednedávnom tu robili strážnici hliadku a vraj uvideli ako si odpadla. Therese im povedala, že si pravdepodobne dehydrovaná, a že potrebujeme vodu inak zomrieš. Jeden z nich sa nad nami zľutoval a doniesol nám plné krčahy... Báli sme sa o teba. Ostala si tu iba nehybne ležať," povedal Kit.

Prišla ku mne aj Alexis a pohladila ma. Alexis a Kit sa zdali byť s popravou zmierený. Meredith, Therese a Luther však vyzerali byť riadne nervózny.

Pod dohľadom Alexis a Kita som sa opatrne postavila a podišla som k Therese.

"Ďakujem," odvetila som jej sucho.

Ona iba ľahostajne prešla pohľadom po mojej tvári až ku stene.

"Ten strážnik povedal, že nám tú vodu prinesie iba preto aby sme sa dožili tej popravy," povedal Kit a zaksichtil sa.

Nemohla som si pomôcť a začala som sa smiať spoločne s Alexis. Bol to asi môj prvý ale pravdepodobne aj posledný smiech tu na ostrove. S myšlienkou žiadneho zajtrajška som sa nevedela len tak zmieriť. Ešte nikdy predtým mi smrť nehrozila tak často za sebou. Keď sme protestovali, keď sme ostali v temnici, aj keď sme ušli a keď nás dolapili. A samozrejme ako inak, aj teraz.

Všetci sme ostali v tichosti čakať kým k nám prídú stáže a neodvedú nas k šibenici. Mohli to byť aj dlhé minúty alebo krátke hodiny čo sme tam čakali. Bola som ešte stále vyčerpaná, nakoľko v noci som toho veľa nenaspala. Z tej únavy sa mi nechcelo ani len rozmýšľať. Viackrát ma bralo na spanie, no spánok bola tá posledná vec na ktorú som myslela.

Nenápadný vchod medzi skalami sa otvoril a dnu vošli stráže. Najskôr som netušila ako nás sem dostali. Teraz mi to už bolo jasné.

Tentokrát sa už neobťažovali zaviazať nám oči. Mŕtvy by sme sa sem asi ťažko dostali. Chodby vedúce na pláž boli iba dve, presne ako som predpokladala. Znamenalo to iba jedno - včera sme sa tu motali v kruhu úplne zbytočne.