Vyhostení - Amanda Rubbens

17.časť

Evanov pohľad

Tridsať minút. Presne toľko meškali strážnici, ktorý ma mali odviesť späť do pukliny. V ordinácií nebol už takmer nik, iba niektoré zo sestričiek ktoré sa práve balili a upratovačky, ktoré práve prichádzali. Už od poobedia ma sestra Gomezová chodila každú chvíľu kontrolovať. Netušila, kvôli čomu som taký nervózny. Potom, čo som uvidel v sklade som ostal rozrušený. Rozmýšľal som, či sestry vedia vôbec o tom, čo sa nachádza v tých flaštičkách.

Opatrne som si odpil vodu z automatu a zahasil som svôj nekončiaci smäd. Žiadne posily na mňa nevybehli, tak som to s chuťou všetko vypil. Vyložil som si nohy na stôl a pokračoval som vo svojej činnosti nič nerobenia.

Po ďaľších desiatich minútach mi to už začalo byť podozrivé. Nikto nechodil, nebolo počuť ani žiadne hlásenie a už aj niektoré z upratovačiek na mňa vrhlali svoje zvedavé pohľady. Na svojej lakty som spozoroval odtlačok krvy, zrejme ešte po pacientovi. Postavil som sa preto k umývadlu a starostlivo som si krv zmyl.

Pozrel som sa do zrkadla, v ktorom som zbadal osobu, ktorá ani nevyzerala ako ja. Nie žeby som sa o seba predtým nejako extra staral, ale moje svetlo hnedé vlasy stáli na všetky strany a z mojich modrých oči bolo cítiť zufalstvo. Dlane som si položil na tvár, aby som aspoň nachvíľu zacítil dotyk osvieženia. Utrel som sa malým uterákom a sadol som si späť do kresla.

Aspoň chvíľkovo som prešiel niektoré zo spisov a prstami som prebehol po písacom stroji.

"Mohli by ste už prosím vás konečne opustiť ordináciu? Je dávno po ordinačných hodinách a nemôžem tu ani poriadne upratať, kým tu budete!" pribehla ku mne nahnevaná upratovačka s mopom v ruke.

"Prepáčte, ale ja... mali pre mňa prísť strážnici a odviesť ma späť do..."

"Nezaujíma ma to. Opustite ordináciu a to okamžite!" nenechala ma dohovoriť. Hnala ma až k samotným dverám vedúcim na pláž. Chytila ma za rameno, vytlačila ma von a tresla za mnou dverami. Hneval som sa na seba, že som sa len tak nechal a bolo mi jasné, že z tohoto už znova budem mať iba ďaľšie problémy.

Hneď vedľa bola chatka ostatných lekárov. Obzrel som sa, no široko ďaleko som nikoho nevidel, dokonca ani nepočul. 

V tej chvíli som absolútne netušil, čo asi urobím. Chcel som tam iba tak ostať stáť. Potom som sa však vybral k pukline. Samozrejme niekoľkokrát mojou mysľou prebehla myšlienka ujsť, nie však s tým, čo sa mi nachádzalo hlboko v krku. Čo sa asi tak mohlo stať, že stráž po mňa neprišla? Nemyslím si, že by to bolo o tom, že zabudli. Každý deň sa striedali, tak sa možno nedohodli. Ak to však bolo pravdou, systém ostrova potom nie je až taký perfektný ako si myslia.

Kráčal som opatrne a hlavne potichu. Rozmýšľal som nad tým, čo asi poviem. Zaklopem a strážnici mi bez problémov otvoria a pustia dnu? Až teraz som prešiel okolo skupinky nakazených žien. Zvláštne na mňa zazerali, a až potom som si všimol, že lekársky plášť som mal ešte stále na sebe. Evidentne som musel už aj trocha zapáchať. Sprchoval som sa pred pár dňami ale aj to bolo iba dosť narýchlo pod studenou vodou. Už aj na tvári mi vyrástla celkom slušná brada.

Rozmýšľal som na Colinovými slovami. Neviem či som mu aj po tom všetkom bol schopný uveriť. Možno by som aj bol, ale len, ak by mi povedal to, čo som chcel počuť, aby mi odpovedal na moju otázku. Hneval som sa na seba, že som s tým naňho vybehol tak prudko. Neviem, či to tak bol zrovna najlepší spôsob. Aj keď sme boli ešte malí, vždy ma rád naťahoval tajomstvami všetkého druhu. Nič také však tentokrát nenastalo. Akurát na mňa hodil iba zopár slov aby sa z toho celého vyzul. Ešte zrejme neprišiel na to, že sa nenechám už tak ľahko ovplivniť. Neverím mu ani slovo.