Illicit

Chapter 56: Addicted to the Numbness

"hovor so mnou"

jungkool zavrčal a otvoril si oči, pozerajúc sa na hoseoka, ktorý ležal vedľa neho na ich posteli.

"o čom?"

"niečo ťa zaťažuje" hoseok jemne prešiel po jungkookovom líci, mladší sa vpil do dotyku.

"som tak zrejmý?" zasmial sa.

"nie si veľmi dobrý v klamaní" starší sa usmial.

"pamätáš si, keď som ti povedal o jaehyunovi? o terapeutovi, ktorého som mal v blázinci..."

hoseok sa zamračil, "s tým, s ktorým si mal sex? ktorý bol postrelený?"

jungkook prikývol, "stretol som ho v nemocnici"

hoseok prekvapene pozdvihol obočie, "woah, nemyslel som si, že to prežije"

"ani ja"

"takže, čo sa s ním stalo?"

"rozprávali sme sa o všetkom čo sa stalo a on- tá konverzácia mnou trocha zatriasla"

"v akom smere?"

"rozprávali sme sa o mojom otcovi"

hoseok sa hlasno nadýchol, čakajúc na jungkooka, aby pokračoval.

"a začal som byť na seba nahnevaný. zato že sa stále starám, zato že som tu stále pre neho aj po tom všetkom. som na seba nahnevaný zato, že s ním neviem prerušiť kontakt, som na seba nahnevaný zato, že od neho neviem odísť"

hoseok si prezrel mladšieho, "pokúsil sa o niečo?"

jungkook sa napol.

"hovor so mnou, nebudem nahnevaný"

jungkook si vydýchol, "pokúsil sa ma pobozkať"

"ten hajzel..." hoseok zasyčal cez zuby, jeho brucho sa prevrátilo, "ako sa to stalo?"

"nevedel zaspať tak som-", "tak si s ním znova spal v rovnakej posteli"

"povedal som mu, že odídem hneď keď zaspí a asi som ho zviedol"

"myslím si, že to on ťa zviedol, ten muž vie ako ťa zmanipulovať. možno vedel spať úplne v poriadku, možno hľadal zámienku, aby si s ním bol v rovnakej posteli."

jungkook si zatvoril oči, tá myšlienka toho čo hoseok práve povedal mu robila zle.

"vždy keď s ním začnem fyzický kontakt, som v poriadku. ale vždy keď to začne on, ja proste-" hoseok obmotal ruky okolo jungkookovho tela a pritlačil si ho bližšie k sebe.

"prosím nič v sebe nedrž, chcem aby si vedel, že sa so mnou môžeš porozprávať o hocičom. nikdy ťa nebudem odsudzovať"

jungkook si povzdychol a ruku položil na hoseokov bok, pozerajúc sa do staršieho očí, "cítil som sa zmätene. vystrašene. cítil som sa beznádejne okolo neho aj keď predstieram, že som silný a v kontrole.

neviem ako to zastaviť, vždy keď si myslím, že som pripravený ho opustiť, niečo sa vždy stane a ja sa vrátim späť"

"bolí ma, že sa stále viníš, ako keby si to vedel kontrolovať. ako môžeš očakávať, že ho opustíš po rokoch manipulovania a závislosti?

viem že sa ťa niekedy snažím vrátiť k zmyslom, ale to je len pretože sa bojím, keď si okolo neho. viem že je to niečo, čo nevieš zmeniť, vždy to v tebe bude vtlačené.

ale naozaj chcem aby si vedel, že toto nie je tvoja vina, len jeho. aj keď si to ty, ktorý sa vracia- je to kvôli nezdravému spojeniu, ktoré medzi vami vytvoril a vždy tu bude, toto je všetko čo si poznal. a možno by to prestalo, ak by nezačal byť chorý, ale nie vždy môžme v živote dostať to čo chceme"

"myslím si, že máš pravdu, myslím si, že bola chyba mu pomôcť"

hoseok pokrčil ramenami, "snažil som sa ťa zastaviť, mal som sa snažiť lepšie, ale toto je tvoj život. a máš pravdu, ty nie si jimin a ja nie som pre teba otcovská figúra.

toto je rovnocenný vzťah, takže ťa nechám robiť čo len chceš, aj keď som proti tomu. ty vieš čo je pre teba najlepšie"

"vec je, že ja sa nikdy nepoučím z mojich chýb"

hoseok sa zamračil, "bol si zmätený o tvojich pocitoch?"

jungkook zamrzol, srdce mu bilo rýchlejšie.

"jungkook..."

"neviem. bojím sa ho a aj tak sa o neho starám.

neznášam ho a aj tak ho milujem"

"miluješ ho ako otca alebo...?"

jungkook si znova zatvoril oči, hlavu si znížil na hoseokovu hruď, vydýchol cez svoj nos.

"chcem toto. chcem nás. chcem teba. chcem vypadnúť z pekla nazývané yoongi."

hoseok silno objal mladšieho, bozkávajúc jeho hlavu.

-

jungkook za sebou zatvoril nemocničné dvere, opierajúc si o ne chrbát, kým stále držal kľúčku.

yoongi sa vystrel, zízal na jungkooka.

potichu na seba zízali. napätie sa dalo krájať.

yoongi sa rozhodol prehovoriť ako prvý.

"neviem čo to do mňa včera večer vošlo, nevieš si predstaviť ako veľmi mi je to ľúto"

jungkook si zatvoril oči, nebol pripravený vidieť yoongiho reakciu nato, čo sa chystá povedať.

"už sa sem nevrátim"

yoongiho ramená padli, jeho srdce tiež. "jungkook, prosím... dojebal som to, ale-"

"už som zavolal seokjinovi a povedal mu, aby prišiel aspoň kým neskončíš s chemoterapiou."

"skončím s chemoterapiou"

jungkook si otvoril oči a pokrčil ramenami, jeho oči boli unavené. "je to tvoje rozhodnutie"

slzy začali plniť yoongiho oči, "jungkook, toto nie je fér"

"neviním ťa, obaja sme vinní. obaja sme prekročili čiaru, ktorú sme nemali. nikdy nebudeme mať normálny otec a syn vzťah.

niekto s tým musí skončiť a rozhodol som sa, že to budem ja"

"nemôžeš sa takto hrať s mojim srdcom. jeden deň si tu a druhý deň odo mňa odchádzaš... ubližuješ mi"

jungkook to v sebe už nemohol zadržať, vzlykol, slzy mu tiekli po tvári, "ty mi ubližuješ vždy"

"takže toto je tvoja pomsta? to čo sa stalo minulú noc bola chyba ja-"

"netrestám ťa. zastavujem toto šialenstvo predtým, než spravíme niečo, čo obaja budeme ľutovať. tieto 'chyby' sa budú diať stále a ty to vieš."

yoongi neodpovedal, zatvoril si oči a nechal padať slzy.

"budem v kontakte so seokjinom, aby som vedel, ako sa máš"

yoongi sa temne zasmial, lížuc si slzy, oči mal zakryté pod ofinou, "vrátiš sa. vždy sa vrátiš."

jungkook za sebou zabuchol dvere.